Srdce princa ✔

Epilóg

Kde bolo, tam bolo, bola jedna malá morská panna, ktorá sa zamilovala do ľudského princa a našla svoje šťastie...  

SVADOBNÁ NOC:

„Madison, stoj!" prikázal mi princ skôr ako som mohla rozraziť dvere na jeho komnate. Teda už nie len na jeho ale na našej. Oficiálne som sa stala pred pár hodinami jeho ženou a novou princeznou, tak tiež budúcou kráľovnou jeho kráľovstva. Po celom dni, ktorí som musela stráviť v ťažkých šatách, nepohodlnených topánkach a s obrovským účesom na hlave, som však bola už tak veľmi unavená, že som skoro ani nevidela pred seba. Adrián na rozdiel odo mňa stále žiaril od šťastia, mal trošku vypité, pretože na chvíľku zmizol so Sionom, ale absolútne nevyzeral tak veľmi unavene ako ja, aj keď sme spolu celý večer pretancovali.

Zastavila som sa pred dverami, kde stáli stáže, ktoré sa nám úctivo poklonili. „Stojím, ale ak mi navrhneš, aby sme ešte niekam išli, prizabijem ťa opätkom," prisľúbila som mu a unavene som sa na neho zasmiala. Naklonila som hlavu a užívala som si, že sa môžem na neho pozerať. Bol krásny, až príliš pekný. Princ sa však obrátil na stráže.

„Mohol by som vás poprosiť, aby ste dnes strážili na začiatku chodby? Nechcem aby ste stáli za dverami," požiadal ich a oni splnili jeho rozkaz.

„Už môžem vojsť do tvojej, teda do našej komnaty?"

„Nie, ty nemôžeš ísť nikam," odpovedal mi. Jeho slovám som nepochopila. Bola som zmätená do chvíli, kedy sa Adrián zohol a zobral ma na ruky. „Ja ťa totiž odnesiem po prvýkrát ako moju manželku," dodal a lišiacky sa usmial. Fajn, za ten úsmevom to stálo. Adrián bol úprimne nadšený z toho, že ma preniesol on sám do komnaty. Zase nejaký zvláštny ľudský zvyk?

Miesto toho aby ma však rovno odniesol do postele, posadil ma na náš spoločný stôl. Koľkokrát sme tu spolu jedli a dohádali sa. Pamätala som si časy, keď som mu tvrdila, že ho nenávidím a teraz som sa od neho nechala dobrovoľne milovať.

Princ nezaháľal a akonáhle ma položil, kľakol si na kolená, a začal mi vyzúvať topánky. To bola teda neskutočná úľava! Bolo mi trápne to nahlas pripustiť, ale najlepšie na celom dni bola práve táto chvíľka, kedy moje nohy okúsili vytúženú slobodu. Adrián ma pobozkal na každú nohu. Potom sa šikovne vystrel. Ja som sa na stole zvrtla a on mi začal rozväzovať tie mučiace šaty v ktorých som sa nedokázala ani poriadne nadýchnuť.

„Za tú krásu to však stálo za to," zamumlala som si popod nos, keď začal pracovať na korzete a ja som sa mohla znova zhlboka nadýchnuť.

„Oddnes si môžeš chodiť už ako chceš. Si princezná, všetci ťa musia poslúchať. Možno by si mala chodiť len vo svojej nočnej košeli a ja by som mohol všetkých proste z rozmaru vyhodiť zo zámku na dvor. Čo by si na to povedala?" šepkal mi do ucha a pobozkal mi moje obľúbené miesto.

„To, že ešte si neskončil s mojím vyzliekaním, tak neprovokuj. Tiež že som si o tebe nemyslela, že by si dokázal byť taký krutý princ, vyhodiť chudákov vlastných poddaných len kvôli mne?"

„Samozrejme, že by som to urobil. Už dávno som si prisľúbil, že ak sa rozhodneš zostaň so mnou, urobím všetko pre to, aby si tu už bola navždy šťastná. Viem, že sa ti takéto šaty nepáčia, preto ich nemusíš nosiť. Nebudem ťa nútiť byť človekom," prisľúbil mi a oprel si svoju hlavu o tú moju. Nepobozkal ma, len zatvoril oči a čakal čo urobím ja. Mala som dokonalý výhľad na jeho krásne husté mihalnice a na jeho bezchybnú tvár. Srdce sa mi rozbúšilo, keď som ho pohladkala po čistom líci a pobozkala znova na pery.

„Si provokatér! Vieš, že ma musíš dostať z týchto pekelných šiat a potom môžeme pokračovať," povedala som mu, keď som sa od neho odtiahla.