Srdce princa ✔

13. Kapitola - Nahá morská panna

Keď princ odišiel, zostala som znova sama. Dokonca som sa tak veľmi nudila, že som sa prinútila vstať z vody a ešte raz ísť preskúmať moju izbu. Práve som bola zahľadená do drevenej masívnej skrine, v ktorej boli poukladané nádherné látky a toľko šiat, koľko som ešte pokope nevidela. Patrili mi? Mohla som si ich vyskúšať? Istotne som sa to musela opýtať Sarah, keby sa však uráčila ma prísť pozrieť! Vybrala som si krásne bledomodré šaty, pripomínali mi more. Odvážila som sa do nich obliecť a obdivovala som sa v zrkadle. Moje ľudské telo sa mi nepáčilo, ale nemohla som povedať, že sa mi nepáčili tie šaty, ktoré mi sedeli na postave. Začala som sa mračiť na svoj odraz v zrkadle. V myšlienkach som sa uchyľovala ku zrade všetkého kým som bola. Nemali sa mi páčiť takéto šaty. Nemala som sa stať ich princezničkou, ktorá bude dobrovoľne nosiť takúto ľudskú krásu! Od nervov a zdesenia nad tým, že som sama seba začínala prijímať ako ľudskú bytosť, som si šaty strhala z tela a zostala som nahá.

„Madison, si tu?" započula som hlas za mojim chrbtom. V odraze zrkadla som však nikoho nevidela. Mykla som sa a pozrela som sa do očí prekvapenému Hughovi, ktorý sa až príliš snažil udržať pohľad na mojej tvári. „Si nahá?" povedal šokovane a zagestikuloval rukami. Po chvíľke sa otočil a ja som sa na neho zmätene pozrela.

„To bola veľmi múdra otázka, Hugh. Nepáčia sa mi šaty, ktoré mi prichystali! Nepáči sa mi ľudské telo a tie všetky látky, ktoré nosíte na svojom tele. Ako môžete cez ne dýchať?" pristúpila som znova ku skrini a začala som z nej vyhadzovať šaty a hľadala som niečo voľnejšie.

„Vieš, Madison. My ľudské bytosti, sme zvyknuté schovávať svoje telo. Príde nám príliš intímne, preto by si sa aj ty mala obliecť a nechodiť tu ako ťa Boh stvoril," začal mi vysvetľovať Hugh. Otočila som sa na neho a pristihla som ho, že si ma prezerá. Rýchlo však odvrátil odo mňa pohľad. Nadvihla som obočie.

„Nie som ľudská bytosť a preto mi je jedno aké máte zvyky. Vlaste, už ani ty nie si človek, si prízrak, duša, ktorá bývala človekom. Skôr si bližšie ku mne, ako ku ním. Pre nich si neviditeľný, neexistuješ. Mal by si sa prestať snažiť žiť v ich svete."

„Čiže mám dovolené sa pozerať na tvoje nahé telo?" začal ku mne kráčať aby bol pri mne bližšie. Znova som sa mu otočila chrbtom a vyhadzovala som šaty zo skrine. Konečne som našla bielu čistú a ľahkú látku.

„Toto nie je moje telo, je to len dielo sprostej a hlúpej mágie. Moje telo si už videl, mám chvost a rozhodne nemám tieto odporné nohy." Zdvihla som jednu ruk a obliekla som si biele šaty, ktoré boli miestami priesvitné.

„To ťa teda príliš nezakrylo," poznamenal Hugh a oči mu znova zablúdili k mojim prsiam.

„Kde si inak zmizol? Potreboval som ťa! Počul si, čo nám spravili? Upírku zviazali so svetlom, povedali jej, že ak sa pokúsi utiecť, tak ju spáli aj mesiac. Víle, zamrazili strom a vyhrážali sa, že ho nechajú zomrieť a mne zobrali moju morskú podstatu. Neodkážem sa vo vode premeniť už späť do svojho tela. Adrián, sa obraňoval tým, že on len chcel, aby som tak rýchlo bez vody nevysychala," oznámila som Hughovi. Okamžite sa mu nálada zmenila, doteraz bol pobavený a celkom vysmiaty, akonáhle som mu však povedala o svojom preklatí, úsmev mu zmizol z tváre a zamračil sa. Po chvíľke si založil ruky na hrudi a zvraštil čelo.

„Počkaj, ak ti zobrali morskú podstatu, tak to znamená..."

„Že nemôžem utiecť, pretože by som už navždy uviazla v tomto tele a tiež nemôžem pomôcť tebe, pretože pod vodou nedokážem dýchať. Musím Adriána presvedčiť, aby ma vrátil späť do pôvodnej podoby. Pred chvíľkou mi sľúbil, že ak s ním pôjdem dnes na stretnutie, tak mi dovolí aspoň spávať ako morskej panne."

„Nemali právo ti to urobiť. Upírke a ani víle, nič také nespravili. Tiež som videl tú elfskú princezná Grace, má oveľa väčšie komnaty ako ty a služobníci sa od nej ani nepohnú. A dokonca bosorku Katrinu, nechajú samú si pokojne chodiť po hrade. Mohla by to tu mrknutím oka celé vyhodiť do vzduchu, no ani ju nestrážia. Ale práve teba, obyčajnú morskú pannu, musia zväzovať takýmto prekliatím? Je to nehumánne!" rozčuľoval sa Hugh, aj keď poslednej vete som absolútne nerozumela.

„Čože?" opýtala som sa ho a on len nado mnou mávol rukou. Netušila som, či je naozaj nahnevaný za to, ako nepekne sa ku mne zachovali alebo kvôli tomu, že pomaly ale isto strácal nádej na svoju vlastnú záchranu. Ak som nemala svoju moc, bol stratený aj on. Absolútne mu na mne nemuselo záležať, mohol byť sebeckým. Ďakovala som však Bohovi za to, že som ho tu mala. Mohli sme byť sebeckí spoločne.

„Neboj sa Madison, pomôžem ti oklamať môjho bračeka. Dnes pôjdem s tebou na to stretnutie a budem ti pomáhať. Už by som mohol vedieť, čo na Adriána, zaberá," prisľúbil mi. „Mimochodom, povedal som ti, aká si krásna? Tvoje vlasy, sú úžasné," zložil mi kompliment. Nadvihla som obočie a pristúpila som k stoličke, na ktorú som si sadla. Prečo ľudské nohy tak veľmi boleli? Však som na nich stála len chvíľku! Chvost ma nikdy nebolel, vždy som vládala s mojimi sestrami plávať tak dlho ako sa nám zachcelo.

„Sú krásne, keď sú magické. Teraz sú len obyčajné ľudské," odpovedala som mu smutne a chytila som si do rúk premeň vlasov, ktorý však nevykazoval žiadnu magickú moc.

„S kým sa tu rozprávate, slečna?" strhla som sa od strachu, keď sa zrazu v miestnosti ozval hlas Sarah. Bola som tak príliš nepozorná! Prekvapilo ma však, že dokonca aj Hugh sa naplašil. Očividne bol zamyslený. Odvrátil odo mňa pohľad a pozrel sa na moju slúžku, ktorá si to ku mne pomaly smerovala. Bála sa ma?

„Modlila som sa," moja zvyčajná odpoveď, ktorá však na ľudské bytosti zaberala. Očividne sa aj oni modlili nahlas. Ja som sa však nikdy nahlas nemodlila. Moje sestry sa vždy radi predvádzali pred našou pani a dobre že nehulákali, keď vzdávali hold najvyššiemu Bohu, ja som sa vždy radšej utiahla do úzadia a rozprávala som sa s ním v súkromí.

„Mali by ste sa začať obliekať, aby ste boli pripravená pre princa," povedala mi Sarah a chcela si to vykročiť smerom ku skrini. Zdesená však zostala stáť s otvorenými ústami a pozerala sa na tu spúšť, ktorú som spôsobila, keď som všetky šaty vyhodila na zem. „Čo ste to preboha, urobili. Toľko nádherných šiat a takto ich pohádzať na zem? Však ste ich mohli zničiť!" povedala pobúrená a zamierila k hromade, ktorú začala postupne ukladať späť.

„Ženy a tie vaše šaty!" povedal Hugh pobavene a pokrútil očami. „Idem na chvíľku špehovať Adriána, prídem!" povedal mi a skôr ako som mu mohla naznačiť, aby tu so mnou zostal, vyparil sa preč. Kiež by som sa aj ja dokázala schovať pred pohľadom Sarah.

„Už som sa obliekla. Som pripravená," povedala som jej a mávla som na svoje priesvitné šaty.

„To mi nehovorte, že v tomto chcete ísť! Však ste ako keby nahá! Pobúrili by ste ostatných, keby ste sa takto premávali po chodbách."

„Je mi jedno, koho pobúrim."

„Uvedomujete si, kto ste? Ste potencionálnou kandidátku na manželku budúceho kráľa. Nemôžu vás služobníci vidieť nahú! Čo by si o vás pomyslel princ, keby ste takto k nemu prišli? Považovali by vás za pobehlicu!" Sarah postupne červenela od hnevu. „Tiež by ma okamžite dali sťať, keby som vám to dovolila! Mám za vás zodpovednosť! Chcete, aby mi sťali hlavu?" Nemala som najmenšieho tušenia, čo je to tá pobehlica a ani, čo znamená výraz, stať hlavu, ale pri pohľade na Sarah mi niečo hovorilo, že som to pre ňu nechcela.

„Fajn, tak mi teda vyber nejaké šaty ty. Ale nenechám zo seba robiť princezničku!" upozornila som ju a na jej tvári sa po prvý krát objavil úprimný úsmev.

„Princ z vás nespustí oči," prisľúbila mi. 

Ďakujem vám za prečítanie. :) Konečne sa mi začali prázdniny a dokonca som stihla ešte dnes vydať sľúbenú kapitolu. :D

PS: Ďakujem vám za 2k prečítaní :)