Srdce princa ✔

20. Kapitola - Princov osud

Zostala som stáť pred dverami, ktoré viedli do komnaty princa Adriána. Na nepatrnú chvíľku som sa rozhodla, že sa proste otočím na päte a schovám sa pred všetkými problémami, spolu s Ameliou do nejakého tmavého kúta. Aj by som to aj tak urobila a zabudla by som na to, že som povinná ísť odprosiť princa, kvôli môjmu a Katrininmu prebehnutiu v lese, kam sme mali zakázané ísť, ale keď som spravila krok dozadu, aby som sa mohla otočiť, vrazila som do dvoch pevných mužských tiel, ktoré mali na starosti jedine a to, aby som sa dnes ráno ukázala u princa. „Chlapci, asi by ste mi nedovolili ísť na chvíľku na čerstvý vzduch, že?" povedala som im pobaveným hlasom a dúfala som, že sa obaja prestanú na mňa mračiť. Vyzerali ako veľmi nahnevané a krivé mužské dvojičky. Ani jeden sa na mojom pokuse neusmial, dokonca ani nezažmurkali. „Ste si istí, že princ ešte nebude spať? Je skoro ráno, nechcela by som ho vytočiť ešte viac!" osopila som sa na nich, aj keď som veľmi dobre vedela, že z tejto situácie ma oni dvaja rozhodne nedostanú. Slová som si mala šetriť pre toho čo ma čakal za tými dverami.

„Nezdržujte nás a choďte už konečne za princom! Očakáva vás! Myslíte si, že nemá nič lepšie na práci ako čakať na vás? Hádam nepotrebujete pomôcť s otvoreným dvier, keď ste tak šikovne vedeli dobehnúť do loveckého lesa," prehovoril na mňa ten vyšší a zazdalo sa mi, že sa aspoň svojimi očami trošku na mňa pousmial, aj keď jeho ústa zostali stále mrzuté.

„Ráta sa mi, že máte zmysel pre humor. Asi ma tu na chodbe počkáte, pokým ma princ neprepustí, že?" opýtala som sa ho a žmurkla som.

„Samozrejme, že vás tu počkáme. Je dosť pravdepodobné, že princ vydá rozkaz na vašu popravu. Dúfam, že som si nebrúsil celú noc môj slávny meč zbytočne!" Ukázal mi na opasok, na ktorom mal uchopený dlhý a na pohľad naozaj veľmi ostrý meč.

„Beriem späť, nepáči sa mi váš zmysel pre humor!" povedala som dotknuto a na moje prekvapenie tentokrát on na mňa žmurkol.

Otočila som sa im znova chrbtom a zhlboka som sa nadýchla. Až potom som nabrala odvahu otvoriť už známe dvere a vojsť do princovej komnaty.

Očakávala som, že ma princ bude čakať s veľmi zlou náladou a že sa už nevie dočkať tejto chvíli, kedy si na mne vybije včerajšie nervy. Veľmi ma prekvapilo, že princ si ani len nevšimol, že som vošla do jeho komnaty. Sedel za stolom a pred sebou mal veľkú kôpku papierov, ktoré boli popísané. Zostala som tam zarazená stáť a uvažovala som, či mám zakašlať, pokloniť sa mu alebo ho osloviť menom. Tiež mi na chvíľku zišlo na um, že by som sa proste otočila na päte a povedala strážcom, že princ je príliš zaneprázdnený a preto sa mu nedá so mnou hovoriť.

Rýchlo som si to však vyhodila z hlavy a len som sa uklonila a zakašlala som. Princ na mňa zdvihol oči, náhle však pohľad odo mňa odvrátil a pozrel sa znova na papiere. „Poď sem, Madison. Sadni si na voľnú stoličku," pokynul mi a ani sa na mňa nepozrel. Vybrala som si stoličku, ktorá bola oproti tej jeho. Pozrela som sa na popísané papiere, avšak čítať som nedokázala. Zostalo medzi nami trpké ticho. Priam som mohla počuť, ako mi búšilo srdce, počul to aj on?

„Princ," po pár minútach som to už nevydržala a prehovorila som na neho. Naozaj ma chcel mučiť tichom?

„Mám tu jeden prípad. Jedna žena, opustila svojho manžela a svojich päť detí a bez slova pred pár rokmi zmizla. Muž si našiel novú ženu a osvojil si ju. Teraz sa dotyčná vrátila a domáha sa práva na svojho manžela, ktorý však má už inú rodinu a starosť o inú ženu, ktorá od neho neušla. Právo je na jej strane, pretože ako ľudské bytosti si nemôžeme zobrať niekoho, pokiaľ sme sa pred tým nerozviedli a dotyčný muž sa nerozviedol. Avšak z morálneho hľadiska, by žena mala pykať za to, že opustila svojho manžela a deti a rozhodne by nemal jej muž, opustiť ženu, ktorá s ním žije práve teraz. Napísala nám list, že obviňuje manžela z cudzoložstva." Princ si nahlas povzdychol. „Netuším čo mám urobiť. Ako správny budúci panovník, by som sa mal držať zákona. Avšak ako panovník, ktorý chce mať srdce a zachovať si čisté svedomie, nemal by som zničiť život rodiny pre ženu, ktorá si druhú šancu nezaslúži. Ak uznám pravdu jej, tak jej manžela ukameňujú a ona získa jeho majetky a všetko čo s aktuálnou ženou spolu vybudovali. Povedz mi Madison, ako môžem o niečo takomto rozhodnúť?" položil mi otázku po dlhom monológu. Zaujato som ho celý čas počúvala a sledovala som ho, ako sa hrbil nad papierom a stále si ho prekladal v rukách. Konečne sa po dlhej chvíli na mňa pozrel.

„Nemám najmenšieho tušenia," priznala som sa šeptom.

„Denne rozhodujem o osudoch ľudí, ktorých osobne nepoznám a ani som ich nikdy nevidel. Čítam o ich prípadoch z papierov, ktoré sú písané z pohľadu viacerých osôb, ktoré sa na rovnakú situáciu pozerajú vždy inak. Jedna žena mi napísala o tom, ako ju manžel doma bije a že už jej párkrát jej stará matka zachránila život. Jej muž mi zase napísal, že jeho žena je pijanka, ktorá prepíja peniaze, ktoré on šetrí dcére na veno. Byť princom má samozrejme veľa výhod, bývam v tomto nádhernom zámku, je o mňa dobre postarané a zväčša ma všetci milujú a rešpektujú ma. Na druhú stranu, je každý deň skúšaná moja morálka, sila a moje svedomie. Ako sa raz dokážem postaviť pred Boha, ak som niekoho neprávom odsúdil? Ako dokážem Bohovi vysvetliť, že som neuprednostnil pred všetkým sviatosť manželskú, ktorú majú medzi sebou títo dvaja uzatvorenú, ale uprednostnil som ženu, ktorá žila doteraz so svojím manželom na divoko, bez božieho súhlasu a žiaľ o tom nevedela?" princ sa odmlčal a položil konečne ten papier na stôl, na moje prekvapenie ho presunul predo mňa.

„Rozhodni ty o ich osude. Mám jej muža dať nechať ukameňovať za cudzoložstvo? Alebo mám ju znova vyhnať preč, aj keď má zo zákona právo na svojho muža? Počúvam ťa, Madison," vyzval ma znova princ. Ja som však papier rýchlo vrátila pred neho a čelila som jeho pohľadu.

„Princ, prečo to robíš? Prečo mi hovoríš všetky tieto veci?" spýtala som sa ho a postavila som sa znova na nohy. Rukami som sa oprela o stôl a tým som odhalila svoj obviazaný palec.

„Pretože k týmto všetkým starostiam sa mi pridala najnovšia. Niektorí mi tvrdia, že si utekala s Katrinou dobrovoľne a že pri ďalšej príležitosti ma proste znova zradíš a pokúsiš sa utiecť. Iní zase hovoria o tom, že Katrina na teba použila mágiu aby ťa zobrala ako svoju poistku. Ďalší mi úprimne povedali, že čo som si myslel, že máte plné právo sa pokúšať o útek. A nakoniec sú tu tí, ktorí mi pripomínajú, že som budúci vládca a preto musím zradu trestať. Ak nechceš rozhodnúť o osude týchto troch ľudí, tak aspoň rozhodni o svojom osude. Cítiš sa vína? Vieš, že si zhrešila a urobila si chybu? Rozhodni čo s tebou mám urobiť. Cítiš, že práve tebe bolo ukrivdené? Že nie je najmenší dôvod, prečo by som ti nemal veriť alebo ťa tu súdiť? Stačí jediné slovo a navždy na tento pokus o útek zabudnem a už ti ho nikto nebude pripomínať. Tak čo si vyberieš, Madison?"

Zostala som len zarazene na neho hľadieť a v hlave som si snažila dookola opakovať jeho slová. Srdce som mala priam v hrdle a náhle som nedokázala vysloviť ani jedinú slabiku. Princ ma držal pevne zovretú svojimi očami a čakal na moju odpoveď. 

Ďakujem vám za prečítanie :)

Čo si myslíte, mala by sa Madison priznať? :D

PS: Pomôžte mi, stále nie som spokojná s obálkou. Páči sa vám niektorá z týchto? :D