Srdce princa ✔

29. Kapitola - Dať šancu

„Radšej mi povedz, či sa podarilo víle a upírke utiecť," vyzvala som ho a napäto som čakala. Naozaj ma zaujímalo, či sa už aspoň Ines pokúsila vrátiť k svojmu stromu a Amelia sa znova stala slobodným nočným tvorom.

„Neviem či žiaľ alebo našťastie, sa ani jednej nepodarilo utiecť. Teda, aby som bol presný, tak Amelia bola dosť blízko slobode, ale potom sa vraj rozhodla, že bez Ines neutečie a tak boli obe chytené," odpovedal mi princ. Pocítila som, ako sa mi rozbúchalo srdce a v hrdle mi začala rásť veľká hrča. Takže ani ony nedokázali utiecť.

„Kde sú teraz? Prečo si ich nezavolal, aby dnes s nami raňajkovali?" Úprimne som sa bála jeho odpovede. Čo ak sa niečo šialene pokazilo a zomreli? Tiež ich mohol Adriánov otec, kráľ, nechať popraviť za opakovanú zradu kráľovstva. Potrebovala som to však počuť od princa.

„Vo väzení. Neboj sa, Ines bude už dnes spať vo svojej komnate, vráti sa ti." Bola som rada, že aspoň malej víle sa nič nestalo, ale veľmi dobre som čítala v tvári princa, že sa chce vyhnúť rozhovoru ohľadom upírky.

„Amelia?" šeptom som vyslovila jej meno ako otázku. Princovi prebehli iskričky v očiach a na chvíľku onemel. Postavil sa na nohy a otočil sa chrbtom, aby mi nemusel hľadieť do očí. Radšej prešiel ku kozubu a pozrel sa na oheň.

„Amelia bola obvinená zo zabitia našich mužov. Po včerajšej noci sa stala nebezpečnou pre obyvateľov tohto zámku. Pripravila o život šiestich nevinných mužov. O tom, čo sa s ňou stane, rozhodne kráľ," odpovedal mi princ a dokonca sa odvážil aj na mňa pozrieť. Tentokrát som ja potrebovala chvíľku, aby som si premyslela, čo princovi odpoviem. Všetko na mňa kričalo, aby som zostala pokojná, pretože môj hnev rozhodne upírke nepomôže. Možno, ale milé slová a prosenie u princa, aby jej pomohol, by mohlo pomôcť. V mojej hlave sa mi zdalo príliš ľahké sa upokojiť a nevyškriabať oči princovi. Keď sa však znova nadýchol, aby mi niečo povedal, nevydržala som to. Vyletela som na nohy.

„Tak ona bola označená za nebezpečnú pre ľudí v tomto pekle? To vy ste ju sem nasilu dotiahli! Uväznili ste ju a bránili ste jej dostať sa na slobodu! Urobila len to, čo robia všetky bytosti, keď ich niekam zatvoria, snažila sa prežiť! Máme právo vás zabíjať, to vy ste narušili náš život. Neprosili sme vás, aby ste nás sem dotiahli."

„Madison, je pravda, že sme vás sem nasilu dotiahli, ale ani jednej z vás sme neublížili! Amelia, proste nemala právo zabiť nevinných strážcov, ktorí si plnili len svoju povinnosť a počúvali naše rozkazy! To musíš už aj ty chápať," hneval sa na mňa princ a rozhadzoval rukami. Zhlboka som sa nadýchla a žmurkla som na elfku, ktorá potichu sledovala našu hádku.

„Dúfam, že ty chápeš to, že máš rovnako špinavé ruky od krvi ako Amelia, pretože tí úbohí strážci, plnili rozkaz z tvojej vlastnej márnivosti a nadradenosti. Keby si nás sem nasilu nedotiahol, pretože sa chceš hrať na veľkého pána, ktorý môžem mať čokoľvek na svete, aj živé vzácne bytosti, nikdy by tvoji muži neboli zabití!" zhúkla som po ňom a konečne zostal ticho. „Každé ráno vstávam s nepatrnou nádejou na to, že my dvaja by sme mohli nájsť spoločnú reč, že by sme sa aspoň na niečom mohli zhodnúť. Očividne sa už aj ja stávam naivnou, nie je možné, aby som mohla niekedy súhlasiť s tebou pretože máš pokrivené choré názory."

„Alebo si sa ty rozhodla, že ma budeš vidieť len v tom zlom svetle," snažil sa chabo obrániť a pristúpil znova k stolu a zaprel sa oň rukami. Otočila som sa na elfku.

„Povedz mu ty! Úprimne sa mu teraz pozri do očí a povedz mu, že by si si vedela predstaviť žiť život po boku niekoho ako je on. Žiadne klamstvá, aj keby si ho stokrát odmietla, ako som to urobila ja, on to nevzdá. Zaslúži si však aspoň úprimnosť, pretože by mu mal niekto zraziť jeho ego. No tak princezná, povedz mu čo si o ňom myslíš!" vyzvala som ju, aby sa už konečne zapojila do rozhovoru a otvorila ústa. Elfka sa tak tiež postavila na nohy a na nás oboch sa zamračila.

„Strápňuješ sa tu Madison! A ty tiež, princ. Otec mi hovoril, že máš úroveň, no si ochotný sa tu hádať s nejakým podpriemerne inteligentným zvieraťom, ktoré vie len hučať. A ty Madison, sa tu hráš na tu najväčšiu samaritánku, ale ešte nič dobré som od teba nepočula! Na každého si odporná a nič sa ti nepáči! Hej, princ vás uniesol, je to doslovne s prepáčením na hovno, ale je to predsa stále ľudský princ! Zaslúži si, aby ste mu všetky prejavovali rešpekt, pretože sám Boh ho zvolil k tomu, aby robil veľké veci. Mala by si byť skôr šťastná, že nemusíš byť v tom tvojom nudnom mori a môžeš konečne žiť. Zažila by si takéto veci pod vodou? Čo si tam zatiaľ celý život robila? Jedla rybičky a plávala dookola v tých istých vodách? Máš príležitosť byť tu, kde nikdy žiadna morská panna, pred tebou nevstúpila. Váž si to!" Fajn, čiže keď ste boli princ alebo princeznou  stávali sa z vás hlupáci. Neverila som, že by som niekedy mohla natrafiť na niekoho vysoko postaveného, kto by nebol idiot, ako boli títo dvaja. Naozaj mi elfka tvrdila, že som si mala vážiť môj únos? „Kašlem na vás! Princ, očakávam od teba ospravedlnenie za toto divadlo, ktoré ste tu predviedli, inak už neprijmem žiadne pozvanie k tvojmu stolu!" otočila sa nahnevaná a dramaticky sa snažila vypochodovať z komnaty. Keď zatvorila dvere, obaja s Adriánom, sme sa na seba pozreli.

„Nemal by si ísť za ňou a odprosiť ju?" podpichla som ho s úsmevom na tvári, aspoň doberať som si ho mohla.

„Môže sa aj vypchať! Nemám ju rád a absolútne mi nezáleží na jej názore!" odpovedal mi prchko a pristúpil ku mne ešte bližšie. Stáli sme pri sebe tak blízko, že som sa kedykoľvek mohla na neho vrhnúť a špatne ho zraniť. Čelili sme svojim nahnevaným pohľadom a ja som ešte k tomu musela zakláňať hlavu a dúfala som, že naozaj oproti nemu, nie som taká maličká, ako som sa v tejto chvíli cítila.

„Mimochodom, nepožiadal si práve mňa o to, aby som sa stala tvojou kráľovnou? Mala by som sa očividne uraziť za to, že ti tak veľmi záležalo na tom, aby Amelia a Ines neušli! Načo ich tu držíš, keďže si si mňa zvolil za svoju?" Smiala som sa mu do tváre a očakávala som jeho odpoveď. Adrián na nepatrnú chvíľku zdvihol ruku, myslela som si, že sa ma chce dotknúť. Musel však zbadať znechutenie v mojom pohľade, pretože ruku položil späť na svoje miesto.

„Prečo mi nedáš aspoň jednu šancu, aby som ti mohol svojimi očami ukázať tento svet? Nehnevám sa na teba za slová, ktoré mi hovoríš. Svojím spôsobom si práve ty jediná, ktorá mi hovorí pravdu. Viem, že nie som dokonalý a robím dosť kruté a zle chyby, pretože som celý život bol takto vedený, ale snažím sa zlepšiť."

„Tak to sa budeš musieť snažiť zlepšiť po boku niekoho iného, pretože jediné, keď sa na teba pozriem, cítim nenávisť. Ja som ešte nikdy nikoho nenávidela, ale teba neznášam za to, že si mi dolámal srdce. Že si mi ukradol podstatu môjho bytia, a že si sa rozhodol takto hlúpo predo mnou stáť, a bez hanby sa mi pozeráš do očí," šeptom som mu priznala nenávisť.

„Madison, choď prosím ťa preč. Chcem byť sám!" nemusel mi to dvakrát povedať. Využila som jeho príkaz, aby som sa mohla od neho vzdialiť a povedala by som, že som ešte viac dramaticky odišla z jeho komnaty ako elfka. Keď som zabuchla silno dvere, automaticky som sa oprela o chladnú stenu, aby som sa mohla zhlboka nadýchnuť. Potrebovala som ovládnuť hnev, ktorý mnou začal lomcovať. 

Ďakujem vám za prečítanie. :)