Srdce princa ✔

28. Kapitola - Princ vs opice?

Nasledujúce ráno ma prišla zobudiť Sarah. Spala som veľmi dlho a princ chcel dnes raňajkovať so mnou a elfkou. Žeby sa víle a upírke podarilo utiecť? Dovolila som svojej slúžke, obliecť ma do pekných šiat a aby ma aj učesala. Vyzerala som príťažlivo, tiež však dosť strhane. Srdce ma stále bolelo a keď som sa chcela znova započúvať do spevu sestier, stále som nič nepočula. Nechcela som si priznať, že nastal môj koniec.

Preto som s mizernou náladou vošla do jeho komnaty a znova som uvidela, ako už s elfkou sedel za stolom a na niečom sa spoločne smiali. Princ sa pozrel na mňa, zažiarili mu oči, keď ma uvidel v tých dlhých krásnych šatách. Donútila som sa na neho usmiať a pristúpila som bližšie. „Poď si sadnúť, Madison. Už ťa očakávame. Rozprávali sme sa o tom, že by princezná, chcela vidieť jazerá, ktoré vlastníme. Mohla by si sa tiež pridať a spoločne by sme sa poprechádzali po pozemkoch," pozval ma princ. Najskôr mi napadlo, že by to bola dokonalá príležitosť na to, aby som zistila, aký rozsiahly je v skutočnosti kráľovský pozemok a či by som sa dokázala aj sama dostať za hranice.

„Čo sú to jazerá?" opýtala som sa a bez dovolenia som sa zvalila na voľnú stoličku. Prečo mal došľaka, princ na tvári ten úprimný a žiarivý úsmev? Nemal by byť nahnevaný za to, že sa mu dve kandidátky pokúsili utiecť?

Moje otázka mimoriadne pobavila elfku, pretože sa rozosmiala a mávla nado mnou rukou. Očividne si o mne myslela, že nie som najmúdrejšia a dokonca si dovolila aj prevrátiť očami. V jej mysli som určite pre ňu nepredstavovala konkurenciu. Však som nevedela takéto primitívne základy ako čo sú jazerá. Princ bol však oveľa trpezlivejší a s úsmevom sa na mňa pozrel. „Jazerá sú vodné nádrže. Je tam voda. Nie sú také veľké ako moria na ktoré si zvyknutá, jazerá  sú zväčša malé a žijú v nich napríklad niektoré ryby," vysvetľoval mi princ s tónom, ako keby som bola dvojročné malé decko, ktoré sa len začína učiť plávať vo vode. Zamračila som sa na neho. Naozaj povedal: vodná nádrž v ktorej je voda? Očividne si aj on o mne myslel, že som hlúpa.

„Je teda od teba milé, princ, že ma pozývaš k vode, aj keď veľmi dobre vieš, že sa nemôžem premeniť do mojej podoby. Netuším, či to bol len nepodarený žart alebo si si naozaj myslel, že pôjdem s tebou na takú bezcitnú prechádzku," nedokázala som si zahryznúť do jazyka. Musela som to na neho vybaliť znechuteným tónom. Rozhodla som sa však statočne čeliť jeho pohľadu a na vlastné oči som uvidela, ako ho po mojich slovách, rýchlosťou svetla prešla dobrá nálada.

„Nepovedal som, že sa pôjdeme predsa do tých jazier okúpať, ale len sa okolo nich poprechádzame. Nie je to kruté, je to prospešná prechádzka," obránil sa. To ho naozaj nikdy nebude hrýzť svedomie? Mali ľudia vlastne nejaké morálne cítenie? 

„To sa mám naozaj chodiť prechádzať s týmito hlúpymi nohami? Ja keď vidím vodu, automaticky do nej skáčem a plávam v nej. Aj keď tebe, môj drahý princ, to nedochádza, som vodné stvorenie. Nebudem sa pozerať z diaľky na vodu, ak do nej nemôžem ísť. Môžeme zmeniť túto hlúpu tému?" opýtala som sa priamo a sledovala som ho, ako nadvihol obočie. Nahnevane pustil kura, ktoré práve jedlo a pohodlnejšie sa oprel o stoličku.

„Samozrejme, keď ti moje témy prídu hlúpe, môžeš s radosťou nejakú nadhodiť. O čom by si sa chcela rozprávať?"

„Napríklad o tom, prečo si taký veselý a raňajkuješ tu dnes ráno so mnou a elfkou, keďže sa ti včera v noci pokúsili utiecť dve kandidátky. Nemal by si skôr byť nahnevaný a na každého tu hulákať? Či chceš dopriať aj víle a upírke slobodu, a iba mňa tu chceš stále držať nasilu?" neplánovala som mu tajiť, že som vedela o tom úteku a preto som na rovinu hovorila to, čo ma ťažilo na srdci. Princ by nemal byť taký pokojný!

„Samozrejme, mohol som si myslieť, že máš v tom prsty aj ty. Vedela si o tom, že chcú dievčatá ujsť? Strážci mi hovorili, že si včera po našom stretnutí, išla práve za Ameliou a Ines a že ste boli dlho zatvorené spolu v izbe. Plánovala si s nimi útek, prečo si sa teda nepokúsila utiecť aj ty?"

„Pretože už pri chabom pokuse o útek s Katrinou som pochopila, že mám asi tak nulovú šancu sa dostať z tohto pekla. Celý ten čas som bola odkázaná len na tvoju láskavosť a milosrdenstvo a dúfala som, že sa nado mnou zmiluješ a pošleš ma domov. No, bola som dosť naivná!"

„Bola? Prečo hovoríš v minulom čase. Už nechceš, aby som ťa pustil domov?" opýtal sa ma. Elfka nás len znudene sledovala, očividne bola nahnevaná za to, že princ sa o mňa až príliš zaujímal. Po tom, čo sa už všetko stalo, som sa rozhodla, že som skončila s klamstvami. Chcela som sa držať čo najdlhšie svojej morskej podstaty a neprepadnúť praktikám, ktoré vykonávali ľudia.

„Stratila som spojenie s mojimi sestrami. Už viac sa nemôžem vrátiť domov," šeptom som priznala. Znova som pocítila, ako mi začali stekať slzy po tvári. Princovi okamžite zmizol úsmev z tváre a zbadala som, že ho moje slzy prekvapili. Doteraz som sa hrala na silnú morskú pannu. Okamžite som si začala v duchu nadávať za to, že som sa zložila práve pred ním!

„Madison, ja som netušil, že sa nebudeš môcť vrátiť domov," povedal po dlhej chvíli ticha, kedy ma len sledoval. Tak on netušil. To bolo jeho ospravedlnenie? V mysli som si stále opakovala tú hlúpu vetu, ktorou sa snažil predo mnou obrániť.

„Na princa si teda dosť hlúpy. Netvrď mi, že tvoji poddaní si môžu odísť do nepriateľského kráľovstva, slúžiť tam a potom sa beztrestne vrátiť späť do tvojho kráľovstva."

„Ty si však neodišla k nepriateľom," začal namietať Adrián.

„Všetci ľudia sú pre nás nepriatelia. Som pošpinená a tak veľmi poškvrnená vaším vplyvom. V mori budem okamžite zabitá, aby som nedokázala pošpiniť aj moje čisté sestry. A ani sa im nečudujem. Tiež by som bez výčitiek svedomia zabila aj moju najbližšiu sestru, keby strávila čo i len jeden deň s vami," povedala som mu nahnevaným tónom a načiahla som sa po kuracie stehno. Kašlala som aj na tanier a začala som ho zubami obhrýzať.

„Nepríde ti, že sú tvoje sestry až príliš kruté? Madison, môžeš tu zostať. Poukazujem ti jazerá v ktorých sa budeš môcť kúpavať. Nepotrebuješ more a ostatné morské panny."

„Budem sa tváriť, že som tú prvú a poslednú vetu prepočula, pretože som nútená prijať tvoju ponuku a zatiaľ zostať žiť práve pod tvojou strechou. Moje sestry nie sú kruté. Máme vo svojom svete poriadok, ktorý dodržiavame celé veky. A čo sa týka tvojej teórie, že nepotrebujem morské panny..." začala som a otočila som sa na elfku, ktorá na mňa znechutene hľadela. „Princezná, aké zviera nenávidíš?" pokračovala som a spýtala som sa jej. Prekvapene sa na mňa pozrela.

„Opice! Niekomu prídu roztomilé, ale ja ich neznášam!" odvrkla veľmi rýchlo.

„No princ, zatvorím ťa medzi opice a prehlásim, že nepotrebuješ predsa ľudí, keď sa o teba môžu starať milé roztomilé opičky. Čo na to hovoríš?" nemala som tušenia, ako tie opice vyzerajú, ale dúfala som, že princ pochopí moju hlavnú myšlienku.

„Porovnávaš ľudí s opicami? Ja som ťa predsa nezatvoril do chlieva, aby sa o teba starali sliepky. Sme tie najinteligentnejšie tvory, ktoré kedy chodili po tejto planéte, Madison. Nie sme primitívne stvorenia, ktoré nedokážu racionálne rozmýšľať," namietol a začal gestikulovať rukami. Naozaj si bol istý, že nie sú primitívni? On ma zatiaľ o svojom druhu nepresvedčil, že sú príliš múdri.

„Zabudol si dodať, že ste aj tie najviac namyslené stvorenia a najzákernejšie, keďže s radosťou unášate. Dosť ale, pretože viem, že táto naša debata neskončí dobre a ja ti poviem znova úprimný názor, kvôli ktorému ma dáš zatvoriť na noc do väzenia. Radšej mi povedz, či sa podarilo víle a upírke utiecť," vyzvala som ho a napäto som čakala. Naozaj ma zaujímalo, či sa už aspoň Ines pokúsila vrátiť k svojmu stromu a Amelia sa znova stala slobodným nočným tvorom. 

Ďakujem vám za prečítanie. :)

PS1: Je to neuveriteľné, ale podarilo sa nám získať 5k a úžasných 1k hviezdičiek. Veľmi pekne vám ďakujem za podporu, ktorá ma podporuje, aby som pokračovala. Všetci ste úžasní! :)

PS2: Začala som písať nový fantasy príbeh: Vznešená polnočná smrť. Kto má rád príbehy o anjeloch, féroch a čarodejníkoch, budem rada, ak sa pozriete práve na ten môj. :)