Srdce princa ✔

8. Kapitola - Rozhovor troch bytostí

„To nevadí. Rada morskej potvorke poviem, ako sa niekedy žije na súši. Ohriažka je miesto pre nadprirodzené bytosti, o ktoré sa nemal kto postarať. Za to, že nám je poskytnutá strecha nad hlavou, musíme slúžiť. Občas prídu bohatí páni, ktorí si za peniaze kúpia na istý čas našu spoločnosť," s trpkým úsmevom na tvári mi to vysvetlila Amelia. Hľadela som na ňu a mračila som sa.

„Čo ak by sa ti ten bohatý pán nepáčil?" opýtala som sa jej a snažila som sa to pochopiť. Také miesto sme v mori nemali. Všetci služobníci mali už narodenia priradenú úlohu, ktorú budú vykonávať. Neposlušnosť sa trestala vyhnaným z kráľovstva a to sa zväčša končilo smrťou.

„Nikto sa ma nepýta, či sa mi páči. Je to moja povinnosť. Len tak si viem udržať strechu nad hlavou." Znelo mi to ako otroctvo, ktoré už vo vodách dávno skončilo. Nevedela som si predstaviť samú seba žiť s niekým koho nemám rada. Vo vodách sme mali oveľa viac príležitostí mať šťastný a pokojný život. Neboli sme tak prehnane premnožení, ako boli bytosti, ktoré žili na súši. Úprimne som im to nezávidela. Chcela som jej ešte položiť otázku, ale Ines mi skočila do reči.

„Dosť už o tom!" Ines vyzerala previnilo, práve kvôli jej obvineniam sa nám Amelia musela zdôveriť. „Mali by sme sa pokúsiť v tejto príšernej situácií nájsť aspoň niečo pozitívne!" Ani jedna z nás nepovedala Ines, že sa rozhodne nedá nič pozitívne nájsť v tejto situácií.

Malá víla sa postavila na nohy a prešla až do kúta, kde boli porozhadzované na zemi zvädnuté lupienky, ktoré som jej vyberala z vlasov. Sústredená si kľakla na kolená, a položila si ruky nad zoschnuté lupienky. S Ameliou sme sa na seba nechápavo pozreli.

Trvalo to, no po chvíľke sa lupienky zmenili na krásne kvety. Amelia sa na to pozerala s otvorenými ústami. „Netušila som, že víly dokážu používať mágiu," ozvala sa upírka, ktorá bola vyvedená z miery. Mne osobne to prišlo veľmi čarovné.

„Nie je to mágia. My víly dokážeme od narodenia ohýbať prírodu." Z Inesinho nosa začal tiecť malý prúd krvi. Víla si ho veľmi rýchlo zotrela. „V prírode nám to ide ľahko, preto nás staré stromy potrebujú, neprežili by bez nás. V takejto temnej miestnosti, kde nie je príroda, sú moje schopnosti veľmi slabé," vysvetlila nám.

„Aj tak sa ti však podarilo urobiť v tejto príšernej situácií aspoň na chvíľku čarovný moment. Vidieť vílu, ako oživila časť prírody, neviem ako ty, morská potvorka, no ja na to nikdy nezabudnem," povedala Amelia, ktorá sa úprimne zasmiala a zobrala si jeden z kvetov od malej víly.

Ines nám porozprávala o tom, ako žijú víly. Hovorila o spoločenstvách, ktoré sa schovávajú v lesoch, každý mal svoje teritórium. Víly sa stranili ostatných bytostí, pretože sa im nepáčilo, ako nakladajú s prírodou. Amelia nezabudla poznamenať, že ľudia si zväčša myslia, že upíri sú omylmi prírody. O svojom živote však upírka už viac nehovorila.

Na rad som prišla ja. Lenže ako by som mohla obyčajným bytostiam vysvetliť, ktoré nikdy neboli v mojej ríši, aký je život pod vodou? „Nestretávame sa s ostatnými morskými pannami. Velí nám moja pani a vládkyňa, ktorú musíme všetci poslúchať. Na prvý pohľad sa zdá, že je veľmi prísna, ale robí všetko pre to, aby nás ochránila a naše vody udržala v bezpečí. Taktiež pomáhame mŕtvym dušiam námorníkov, aby našli pokoj s nami v mori. Polomŕtve deti meníme na nás. Som so životom mimoriadne spokojná a rozhodne sa ho neplánujem len tak ľahko vzdať," porozprávala som im kúsok pravdy. Nemohla som zachádzať do detailov.

„Ako si myslela to, že pomáhate mŕtvym dušiam námorníkov? Povesti hovoria, že to vy ich zabíjate a lákate spevom, aby ste ich mohli utopiť v hlbinách," Ines začala vyzvedať. Malá víla mi prišla občasne veľmi zvedavá, Amelia sa zdala o niečo pokojnejšia. „Prepáč, že sa pýtam, ale ty si očividne prvá a posledná morská potvorka, ktorú v živote uvidím," rýchlo dodala, keď si všimla, ako si ju prezerám.

„Neviem kto je to tá povesť, ale poriadne vás klame. Neubližujeme ostatným pokiaľ oni neubližujú nám. Hľadáme a pomáhame dušiam mŕtvych námorníkov, ktorí sa utopili a pozveme ich, aby s nami žili. Máme radi duše, pretože sú pre nás tak reálni, ako ste vy. Môžeme sa ich dotknúť," snažila som sa im to vysvetliť, ale podľa toho, ako sa na mňa obe pozerali mi bolo jasné, že ani jedna absolútne netušila o čom to hovorím a nerozumeli mi.

„Dokážete sa dotknúť mŕtvej duše?" spýtala sa ma šokovaná Amelia. Prečo jej to prišlo tak veľmi zvláštne?

„Duše naozaj existujú? Nie je to len náboženská rozprávka?" ozvala sa tak tiež Ines.

„Samozrejme, že existujú! Sú všade okolo nás. Ničím sa nelíšia od normálnych ľudí." Nerozumela som tomu, prečo na to reagovali tak čudne. „Vy nepomáhate dušiam?" Prišlo mi to barbarské, prečo by nepomáhali mŕtvym? Prečo by sa starali len o tých živých?

„My žiadne nevidíme!" po chvíľke ticha sa priznala Ines. To ma mimoriadne prekvapilo. Ako ich nemohli vidieť? Predsa neboli neviditeľní! Šírili okolo seba aj auru, ktorú sme cítili už na metre ďaleko. Duše boli ďalšou nadprirodzenou bytosťou, ktoré sa ponevierali po tomto svete a oni ich ani len nevideli?

„Tak to by som sa rozhodne nechcela stať dušou, ktorá by zablúdila na súši," zamumlala som si popod nos a zamračila som sa na dievčatá. V tom okamihu som pre nich bola ale ja tá, ktorá je mimo. Nemuseli mi veriť, možno si dokonca mysleli, že si z nich uťahujem. Lenže ja som absolútne netužila po tom, aby som strávila čas tým, že by som vílu a upírku presviedčala, že aj keď duše nevidia aj tak v skutočnosti existujú.

Dievčatá mi chceli pokladať ešte otázky o živote, ale ja som ich veľmi rýchlo zahriakla. Nemohla som rozprávať o domove a ani som nechcela. Učili ma, aby som neverila tým stvoreniam, ktoré nedokážu dýchať pod vodou.

Čas pomaly letel, no s dievčatami mi začalo byť príjemne. Problém nastal až vtedy, keď sa dostali do chúlostivej situácii. Zmätená som sa na ne pozerala. Ines ako prvá začala prešľapovať, zvierať nohy a sťažovať sa, že má plný močový mechúr.

„Pustite nás, prosím vás, na očistu?" Ines búchala na dvere a zakričala, aby ju započul strážca. Na to, že bola tak maličká, tak to robila surovou silou. Dobre, že tie dvere neroztrieskala. Museli byť naozaj pevné.

Po chvíľke do miestnosti vošiel nervózny mladý ľudský muž. „Čo potrebujete?" opýtal sa koktavo. Bolo vidno, že sa nás veľmi bál. Ines len nad ním prevrátila očami.

„S upírkou potrebujeme niekde vypustiť náš plný mechúr. Keďže vôbec netušíme prečo a ako dlho nás tu budete držať, nechceme si to tu zašpiniť," povedala mu provokačným tónom. Bolo vidno, že si z neho uťahuje a strážca ešte viac obelel. Naozaj Ines vyzerala tak hrozivo? Mne skôr prišla oproti nemu veľmi malá a dosť roztomilá. Ja sama by som ju vedela zložiť jedným švihnutým vlasov. Automaticky som si položila ruky na kratučké vlasy a po líci mi stiekla slza. Rýchlo som si ju utrela. Práve teraz som nemohla byť márnivá!

„Musím sa opýtať nadriadeného, či vás môžem pustiť. Počkajte tu!" Mladý strážca sa až príliš rýchlo vrhol na dvere. Čudovala som sa, že si pri tom nezaplietol tie dlhé nohy.

Nevrátil sa sám. Do miestnosti vošli ďalší muži - na čele s čarodejnicou, ktorá pomocou mágie spútala Ameliu, aby sa nemohla znova pokúsiť o útek. Dievčatá odviedli a ja som zostala sama.

Dovolila som si na chvíľku zatvoriť oči a myslieť na to, aká veľmi šťastná som bola, keď som si občas mohla vychutnávať samotu a plávať bez sestier. Och, tak strašne mi chýbali!

„Spíš?" Naplašil ma neznámy hlas.