Srdce princa ✔

32. Kapitola - Princova uspávanka

S princom som zostala dlhšie, ako som spočiatku plánovala. Chcela som, keď sa mi začalo zívať, od neho odísť. Miesto toho som však pri ňom zostala a dovolila som mu, aby ma naučil skoro všetky kartové hry, ktoré poznal. S ťažobou na srdci, som musela priznať, že ma to naozaj bavilo. Miestami ľudská zábava, bola fakt dobrá a kariet som sa nevedela dohrať. Túžila som po tom, aby som Adriána porazila v jeho vlastných hrách. Preto som ani nemyslela na to, že by som mala s princom slušne sedieť za stolom a vôbec sa s ním takto nezabávať. Miesto toho som bola rozvalená na jeho obrovskej posteli, zatiaľ čo on na nej sedel a schovávala som svoje karty pred ním. Keď sa mi podarilo ho zaskočiť, neodpustila som si hlasný smiech a vyplazila som mu jazyk. Opili ma?

Stále som si pripomínala, že to robím kvôli Amelie. Že musím trpieť prítomnosť princa, aby sa jej nič nestalo. Trpela som však? Radšej som prestala nad tým rozmýšľať, pretože som sa začínala cítiť previnilo.

Neviem, prečo som náhle túžila po tom, aby mi Adrián zaspieval. Keď som mu to navrhla, začal okamžite krútiť hlavou a hovoril mi, že on nespieva pekne a že zo seba nevie dostať ani jeden čistý tón. Ja som si to však nedala vyhovoriť a vyhrážala som sa mu, že ak mi nezaspieva aspoň trošku, tak odchádzam do vlastnej komnaty. Princ, očividne nechcel pokaziť príjemnú atmosféru, ktorá medzi nami panovala a tak sa dal do spevu. Naozaj bol strašný, teda skôr príšerný! Po chvíľke som to nevydržala a začala som sa nahlas smiať. „Povedz mi, prosím ťa, že takto hrozne nespievajú všetky ľudské bytosti!" uťahovala som si z neho a on sa nahlas nadýchol a zamračil sa na mňa. Prestal našťastie spievať a len do mňa jemne strčil.

„Samozrejme, že nie. Hovoril som ti, že som hrozný. Nebolo to zo skromnosti, je to proste krutá pravda. Ty si mi však sľúbila, že mi zaspievaš," pripomenul mi a nadvihol obočie. Naozaj očakával, že mu budem spievať v jeho vlastnej posteli? Potom som si však v hlave pripomenula slová Sarah, nemala som byť na neho hnusná a mala som mu dať všetko, po čom túžil.

„Čo ak sa ti potom zapáčim ešte viac? Alebo sa staneš závislým na mojom speve a budeš ma nútiť už naveky ti spievať?" opýtala som sa ho a prevrátila som sa na chrbát. Pohodlne som si ľahla. Jeho posteľ bola oveľa mäkšia a lepšia ako tá moja.

„Zapáčiš ešte viac? Nie si trošku namyslená? Ako vieš, že sa mi páčiš?" odpovedal mi ďalšou otázkou a ľahol si ku mne. Dával si však veľký pozor, aby sa ma nedotkol.

„Pretože vidím, ako sa na mňa pozeráš. Tiež si ma ešte nevyhodil tak, ako si dnes vyhodil Grace a si ochotný so mnou tráviť svoj voľný čas. Ver mi, že sa naozaj čudujem, prečo si si vybral práve mňa, ale začínam si zvykať. Si predsa princ, čo mi pripomenula elfská princezná," odpovedala som mu a zatvorila som si oči. Skôr ako mi začal pokladať ďalšie otázky, som začala spievať.

Nechala som sa unášať vlastnými lahodnými tónmi, ktoré mi samé unikali z hrdla. Spievala som morskú hudbu. Keby som sa kúpala v mori, môj hlas by sa miešal s tónmi hlasu, ktoré vydávali vlny. Nikto nevedel krajšie spievať ako morské panny. Boli sme stvorené pre to, aby nám z hrdla vychádzal ten najkrajší zvuk na svete.

Pokračovala som v speve o ďalekých moriach, kde plávali moje sestry a odhodlala som sa otvoriť oči. Chcela som vedieť, ako princ reaguje na môj spev. Adrián úplne zmeravel, na jeho tvári nezostala žiadna emócia, ktorú by som poznala. Bolo však vidno, že sa mu to mimoriadne páčilo a sám sa nechal unášať mojím spevom. Ako keby mohol mojimi očami vidieť miesta o ktorých som spievala. Na rukách sa mu zjavili zimomriavky.

S poslednými tónmi som sa rozlúčila aj s morom o ktorom som spievala. Otočila som sa na bok, aby som sa mohla pozrieť na Adriána. Princ sa tak tiež otočil a spoločne sme ležali na posteli a hľadeli sme si do očí. „Bolo by odo mňa veľmi neslušné, keby som ťa požiadal, aby si mi ešte zaspievala?" opýtal sa ma šeptom, ako keby sa bál, narušiť to ticho, ktoré po mojom speve nastalo.

„Keby ma o to požiadal niekto iný, asi by som ho veľmi rýchlo odmietla. Ale tebe, drahý princ, s radosťou ešte zaspievam. Je však veľa hodín a mal by si si pospať," pripomenula som mu, že mesiac už dávno svietil na oblohe. Muselo byť už dávno po polnoci, pretože viečka som mala čoraz viac ťažšie a znova sa mi zívlo. Bolo to očividne nákazlivé pretože po mne si zívol aj princ.

„Nezáleží mi na vlastnom spánku. S radosťou zajtra budem zaspávať na porade, pretože tvoj spev za to stojí, Madison," odpovedal mi princ. Skôr ako som sa stihla zatváriť znechutene sa dotkol môjho líca a palcom ma jemnučko pohladkal. Srdce mi začalo búchať. Nepoznala som tú nečakanú emóciu, ktorá sa mi predrala telom, keď sa ma Adrián dotkol. Jeho dotyk, bol oveľa teplejší ako ten Hughov, ale predsa vo mne nevzbudzoval nadšenie, ktoré som cítila, keď sa ma dotýkali moje sestry.

„Tak ti teda zaspievam uspávanku," povedala som mu a znova som sa dala do spevu, ktorý mal princa uspať. Fungovalo to dokonale, pretože princ sa naozaj započúval do sladkých tónov a veľmi rýchlo zaspal. Žiaľ ako bolo nákazlivé zívanie, tak aj spievanie o spánku, pretože moje vlastné vedomie ma prestalo počúvať a aj keď som sa snažila naozaj nezaspať v princovej posteli, na chvíľku som zatvorila oči a bola som znova vtiahnutá do ríše snov.

Ďakujem vám za prečítanie :) 

PS: Je možné, že sa mi dvakrát zívlo, keď som písala o zívaní? :D