Srdce princa ✔

2. Kapitola - Morská potvorka

Netušila som, kedy a ako sa mi podarilo stratiť vedomie, buď potreboval môj rozum na chvíľku vypnúť alebo som len zaspala. Nevnímala som mužov okolo seba. Možno bolo lepšie, keď vlastnú smrť prespím. Podvedome som sa tešila už na to, ako bude moja duša v hlbinách plávať so sestrami, ktoré už odišli do hlbších vôd. Zobudila som sa na zvláštny dunivý zvuk. Otvorila som oči a pred sebou som uvidela dve obrovské červené oči, ktoré sa na mňa pozerali.

Zľakla som sa.

Začala som rukami narážať do neviditeľnej steny. Prepadla som panike a chcela som sa dostať preč. Bola som vo zvláštnej malej vode, v ktorej bolo však mimoriadne málo kyslíku. Začala som sa dusiť. Musela som sa okamžite nadýchnuť vzduchu! Tak strašne som sa bála a dostávala som kŕče do celého tela. Čo to so mnou porobili? Načo ma brali z mora, keď ma zatvorili niekam inam?

Udierala som dlaňami do skla a ignorovala som zvláštnu bytosť s červenými očami, ktorá sa na mňa stále pozerala.

„Hej, potvorka! Prestaň lebo to sklo rozbiješ," počula som ju, ako na mňa prehovorila. Na par sekúnd som si dovolila sa na ňu pozrieť. Bola až príliš biela a mala krásne dlhé čierne vlasy. Lenže niečo ma na nej desilo, bála som sa. Neprestala som narážať do neviditeľnej steny, ktorú som chcela zničiť. Stále som sa dusila! Prečo mi nepomôže? „Ty asi nebudeš najmúdrejšia, potvorka," povedala so smiechom a postavila sa na nohy. Sledovala som ju. Zhora dala dole dlhú zvláštnu presvitnú vec, ktorá mi bránila v tom, aby som sa vynorila. Pomohla mi.

Zaraz som sa vynorila a zhlboka som sa nadýchla. Videla som pred očami hviezdičky a uchopila som si krk. Konečne som mohla opäť dýchať. Išli na mňa mdloby. Niekoľkokrát som pokrútila hlavou, aby som sa spamätala. Chytili ma lovci, kde som to ale teraz bola?

„Vysvetli mi jednu vec, potvorka. Ako sa dokáže ryba utopiť?" spýtala sa ma a myslela to vážne. Rozčúlená som na ňu hľadela a snažila som sa zistiť, či som už niekedy videla jej tvár. Určite som ju však nepoznala. Sadla si späť na zem a namočila si ruku do vody. „Ty asi nebudeš vedieť rozprávať."

„Viem, rozprávať," prehovorila som na ňu chrapľavým hlasom. ,,Mimochodom nie som ryba ale morská panna. Potrebujem k životu aj kyslík. Vo vode totižto nie je len voda!" Nadvihla obočie a pousmiala sa, očividne som jej prišla roztomilá.

„Vieš kto som?" Jej červené oči priam svietili. Došlo mi, že v miestnosti je tma. Prečo boli závesy zatiahnuté? Myslela som si, že ľudia majú radi slnko. Možno aspoň vedia to, že slnko ma zabíja.

„Hnusný človek?" sykla som po nej, no ona sa len zasmiala.

„Tiež nenávidím ľudí, teda mám ich rada vtedy, keď im trhám hrdlo. Som upírka a volám sa Amelia. Ako sa voláš ty, morská potvorka?"

„Nie som morská potvorka, som morská panna! Volám sa Madison. Pomôžeš mi vstať? Musím zistiť, ktorou cestou je to najbližšie k moru, moje sestry ma už čakajú." Podala som jej ruku, aby mi pomohla, no ona sa miesto toho začala nahlas smiať.

,,Možno vieš hovoriť, avšak príliš múdra nie si, morská potvorka. K moru je to strašne ďaleko a len tak ľahko sa tam očividne nedostaneš. Myslíš si, že keby sme mohli odísť, tak by som tu trávila čas s tebou? Ulovili nás. Netuším čo s nami chcú urobiť. Ak budeme mať aspoň trošku šťastie, tak nás len zabijú a naše hlavy si vystavia ako trofeje." Na rukách mi naskočila husia koža. Vedela som, že Amelia má očividne dobrý zmysle pre humor, no teraz jej tvár nevyzerala pobavená. Ulovili nás? Pozrela som sa na ňu. Vyzerala naozaj silne a desivo. Naozaj sa opovážili zaútočiť aj na ňu? Prečo by to robili?

„Pomôž mi vstať! Musím sa dostať domov." Upírka mi podala ruku, no len nado mnou pokrútila hlavou. Bola som prekvapená, keď len tak zdvihla celú moju váhu a vybrala ma z vody. Môj chvost sa premenil na hrozné nohy.