Srdce princa ✔

4. Kapitola - Nový spojenec

Hľadela som na neho a uvažovala som, čo mu poviem? Po chvíľke ticha som sa rozhodla, že nebudem klamať. Nemalo to zmysel. „Chcem ísť domov, prosím ťa, odnesieš ma tam?" pekne som ho poprosila a utrela som si slzy, ktoré mi tiekli po lícach. Nebola som zvyknutá žialiť, nikdy som nemala na to ani dôvod. Žiaľ mi zvieral srdce a pri predstave na mojej sestry, som začala roniť ešte viac sĺz. Sľubovala som samej sebe, že ak sa raz dostanem späť do mora, už nikdy nebudem nadávať na robotu a všetko budem plniť tak, ako mi to ostatní prikážu.

„A kde je tvoj domov? Odnesiem ťa tam, len už neplač. Nie som zvyknutý vidieť ženy v mojej prítomnosti plakať." To že ma o to poprosil však nič nezmenilo. Plakala som stále. Snažila som sa na neho usmiať rovnako ako on mňa, no nedalo sa. Chvela som sa pri predstave, že je pri mne tak blízko. Nepáčilo sa mi, že sme tu boli len dvaja.

„Musím sa predsa vrátiť do mora. Žiadam ťa len o to, aby si ma odniesol k najbližšiemu brehu. Ja si už aj sama nájdem cestu do svojho kráľovstvá. Moje sestry ma očakávajú. Musím ich nájsť," vysvetlila som mu. Čakala som, že sa ma pokúsi znova zdvihnúť, avšak miesto toho len nadvihol obočie.

„Prezradíš mi tvoje meno?" Priblížil sa ešte bližšie ku mne a začal so záujmom hľadieť na moje nohy, ktoré začínali na slnku pomaly vysychať.

„Som Madison."

„Madison, veľmi rád by som ťa odniesol späť do mora, ale očividne by som to nedokázal. Si veľmi ďaleko od vody. Sama sa tam nedostaneš a žiaľ ani moja pomoc ti nebude stačiť," snažil sa mi láskavo vysvetliť aktuálnu situáciu. Moja ruka automaticky vystrelila k tej jeho. Zľakol sa ma a mierne sa odo mňa odtiahol, no nevytrhol sa z môjho zovretia. Uchopila som ho okolo zápästia a naklonila som sa k nemu.

„Moje sestry ma čakajú! Moja pani ma potrebuje. Musím sa tam vrátiť, aj keby som sa mala do mora doplaziť. Ľudia mi chcú ublížiť."

„Zo zámku ťa stráže očividne nepustia. Počul som, že prídu nadprirodzené dievčatá. Čo som však netušilo bolo to, že sa im podarí uloviť aj morskú pannu. "

„Ines a Amelia vymysleli plán, aby sme mohli utiecť. Dostali sa cez stráže a rozhodli sa, že si prebojujú cestu na slobodu. Ja sama by som ich rada nasledovala, ale moje nohy mi to nedovolili. Ktovie či sa už obe dokázali dostať zo zámku. Ide tu o to, že na súši som voči ľuďom bezbranná. Musíš mi pomôcť vymyslieť nejaký nový plán! Potrebujem tvoju pomoc." naklonila som sa k nemu ešte bližšie a hľadela som priamo do jeho očí. Po chvíľke mi došlo, že Hugh na mňa len tupo zíza a nič mi neodpovedá. Hypnotizovala som ho, nechcela som to robiť, no aj tak som mu počarovala. „Prepáč, ale musím to urobiť." Vlepila som mu silnejšiu facku, aby prestal na mňa zasnene hľadieť. Muži sa dali príliš ľahko zlákať do mora.

„Au, po dlhom čase som znova ucítil bolesť!" povedal si skôr sám pre seba a na moje prekvapenie sa na jeho tvári objavil úsmev, zasmial sa. Ľudia boli naozaj mimoriadne divní. Nikdy by mi nenapadlo sa smiať, keby ma niečo bolelo. „Si veľmi krásna." Vedela som, že ma vidí cez zvláštny opar. Nebola som krásna od chvíľky, kedy mi odrezali moje čarovné vlasy. Bude trvať veľmi dlho, pokým mi vlasy znova dorastu a ja sa opäť budem cítiť krásnou.

„Pomôžeš mi vymyslieť ten plán?" znova som ho poprosila, pretože musel moju otázku prepočuť.

„Ak ma ešte raz udrieš, keď ťa o to poprosím, s radosťou ti pomôžem vrátiť sa späť do vody," sľúbil mi a pevnejšie zovrel moju ruku. Automaticky som sa vytrhla z jeho zovretia a odtiahla som sa. Prečo chcel cítiť bolesť? Prečo by som mu mala práve ja ubližovať?

„Dobre súhlasím, budem ťa fackovať na požiadavku. Čo mám teraz urobiť?" rýchlo som na neho prehovorila, len aby sa ma znova nedotkol. Bolo iné, keď som ja uchopila jeho. Stále bol človekom.

„Vráť sa späť tam z kade si utiekla a tou istou cestou." Postavil sa na nohy a začal sa rozhliadať vôkol seba. Prečo povedal niečo takéto? Nehnevalo ma to! Takýto plán som si naozaj nepredstavovala. Podozrievavo som sa na neho zamračila.

„Aj ty si myslíš, že som hlúpe stvorenie? Ja chcem predsa ujsť! Nechcem byť zatvorená v tom skle vo vode, v ktorej nie je kyslík!" začala som hromžiť na neho. Čo ak mi táto ľudská bytosť vôbec nechce pomôcť? Ľudia predsa boli falošní a často klamali! Mohol ma klamať aj on, ale tie jeho oči, niečo úprimne v nich bolo.

„Madison, ak ťa tu nájdu, ako sa pokúšaš utiecť, mohli by ťa zabiť a ty by si sa už nikdy nevrátila do mora. Aby si utiekla, budeš sa musieť naučiť aspoň čiastočne chodiť a musíš spoznať zámok, aby si sa vedela z neho rýchlo dostať. Tvoje kamarátky tak tiež istotne neutiekli. Tento zámok je obrovský! Nikto kto je v ňom po prvýkrát, nemá šancu sa z neho vymotať. Preto urobíš najlepšie ak sa vrátiš, možno ťa ani nepotrestajú." Dávalo mi to zmysel, naozaj som nemohla práve teraz utiecť. Taktiež som mala aj iný problém, slnko ma pálilo na pokožke a rýchlo ma vysúšalo. Začala som namáhavo dýchať. „Madison?"

„Máš pravdu. Musím sa vrátiť, pretože nemôžem dýchať. Slnko je tak kruté! Potrebujem vodu. Ako ťa však nájdem, keď ťa budem potrebovať?" Hugh sa ku mne sklonil a potiahlo ma do tieňa. O niečo lepšie sa mi začalo dýchať, no stále som sa dusila. Vzduch bol až príliš teplý!

„Ja si ťa nájdem, len zostaň v bezpečí a poslúchaj stráže. Nedaj im dôvod na to, aby ti mohli ublížiť a ja sa zatiaľ o všetko postarám. Vymyslím plán, ako ťa dostať domov. Musíš byť trpezlivá, Madison. Tiež nikde nespomínaj, že si ma videla. Toto naše stretnutie musí zostať medzi nami dvoma, inak by som ťa nemohol zachrániť," hovoril rýchlo. Rozumela som tomu, prečo si žiada odo mňa, aby som držala mlčanlivosť.

„Neboj sa, nikomu ťa neprezradím. Nenechaj ma dlho čakať. Mám pocit, že tu neprežijem."

„Madison, snaž sa vrátiť a poslúchaj. Ja musím zmiznúť tiež z tohto miesta. Keby si ma niekedy potrebovala, no ak to bude vážny prípad a ja sa neukážem, príď sem. Tu si ťa ľahko nájdem." Prikývla som a snažila som sa doplaziť späť do diery, z ktorej som vyšla na túto terasu. Bola som tak veľmi slabá a preto mi to išlo oveľa ťažšie.

Otočila som sa, aby som zistila, že kam sa pobral Hugh. Prekvapilo ma, že som ho nikde nevidela. Ako mohol zmiznúť tak rýchlo? Ľudia boli očividne šikovnejší, ako som si myslela. Hugh nebol taký neohrabaný, ako som bola ja. Dal mi nádej na to, že by som znova mohla vidieť sestry. Mala som však naozaj veriť obyčajnému človeku? Predsa ma neprezradil a pomohol mi vyliezť z fontány, niečo ma nútilo mu veriť.

Práve teraz som musela vyriešiť iný problém. Musela som prežiť, musela som sa ovlažiť, pretože moja pokožka bola rozpálená. Hugh tvrdil, že Ines s Ameliou nemali najmenšiu šancu utiecť. Možno to bolo sebecké, no v hĺbke duše som dúfala, že sa to aspoň jednej naozaj nepodarilo. Nechcela som tu s ľuďmi zostať sama.