COLORFUL (Niall Horan)

15.časť - "Posledný bozk"

15.časť

Hneď ako som prišla domov, vybehla som do mojej izby. K babám som nešla, pýtali by sa. Od izby som zamkla dvere a zviezla sa po nich. Ešte, že mamina príde iba večer. Stále som plakala. Neverila som udalosti, ktorá sa práve udiala. Ale predsa som bola rada, že som neostala aspoň z druhej polovice využitá. Sedela som na zemi a plakala. Zrazu som počula buchnutie dverí a buchot ako keď niekto beží po schodoch. Zrazu som sa zľakla prudkej rany, ktorá dopadala na moje dvere.

„Bonnie," povedal hlas. Hlas, ktorý som tak veľmi poznala a v tejto chvíli nenávidela. Neozvala som sa nemala som na to silu.

„Bonnie! No tak otvor!" znovu buchot. No nikto by ma v tejto chvíli nedonútil otvoriť.

„Bonnie!" zakričal. Telo sa mi začalo triasť.

„Odíď!" povedala som mierne zvýšeným hlasom. Aj tak som si bola istá, že to počul.

„Nechaj ma to vysvetliť."

„Ja to vysvetlene mám. Nie je čo vysvetľovať. Že som bola iba naivná hračka to mi došlo aj samej," hlas sa mi lámal.

„Ale to bolo pred tým."

„Ale bola som. Odíď!"

„Nie! Prosím ja... som sa do teba skutočne zamiloval."

„Prosím, ťa. Tieto tvoje reči. Chceš dokončiť stávku? Aj tak by si ju prehral."

„Prosím, ver mi."

„Tebe sa nedá veriť! Nie po tomto! Vypadni! Už nikdy ťa nechcem vidieť!"

„Ľú-"

„Vypadni!" zakričala som. Zrazu nastalo hrobové ticho.

„Všetko som posral," povedal. Potom som počula iba buchot po schodoch a tresknutie dvermi. Znovu som sa rozplakala.

-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*

Týždeň. Najhorší týždeň v mojom živote. Tých najhorších týždňov je v mojom živote nejako veľa. Nikomu som neodpovedala na hovory, správy proste na nič. Celý týždeň som bola odtrhnutá od reality. Bola som sama v izbe. No teraz, ma mama zavolala dole do kuchyne pre niečo naliehavé. Tak som tam išla. Posadila som sa za stôl oproti mojej mame a čakala čo povie.

„Budeme sa musieť presťahovať," po tejto správe som ostala šokovaná.

„Robíš si srandu?!"

„Ponúkli mi tam prácu, ktorú musím prijať. Bude to iba na rok, takže po roku by sme sa sem vrátili."

„Nemôžeš ísť sama?" spýtala som sa s nádejou v očiach.

„Nie, nenechám ťa tu samú. Ideš so mnou," do očí sa mi hrnuli slzy. No tento týždeň ich bolo veľmi veľa.

„Kedy?"

„O 3 dni. Ja viem, že tu máš priateľov, ale proste musíme tam ísť."

„A kde sa sťahujeme?"

„Do Sydney," neodpovedala som jej. Vybehla som hore do izby, kde som sa rýchlo prezliekla. Musela som ísť za babami. Bežala som rovno k nim. Dvere boli otvorené na šťastie. Hneď ako som otvorila dvere rozbehla som sa do obývačke, kde pre moje šťastie neboli iba baby ale aj osoby, ktoré som absolútne nechcela vidieť. Všetci sa na mňa pozreli. Pohľadom som sa zamerala na Zoe, Erica tu nebola. Rýchlim krokom som podišla k nej a silno ju objala. Po lícach mi stekali slzy. Objala ma naspäť.

„Sťahujeme sa,"  povedala som rozklepaným hlasom. Odtiahla sa odo mňa.

„Nie, nerob si zo mňa srandu."