COLORFUL (Niall Horan)

30. časť - "Zlomená"

„Bonnie, počuješ ma?“ niekto ma jemne hladil po hlave a snažil sa ma zobudiť. „No tak vstávaj, nebudeš predsa spať na lúke,“ nereagovala som. Bola som strašne unavená na otvorenie očí a odpovedanie. Prevalila som sa na bok a znovu sa pokúšala zaspať. Pár sekúnd na to som pod mojím telom necítila tvrdú a chladnú zem, len niekoho ruky a príjemné teplo z jeho tela.

Znovu som zaspávala len ma opäť niekto položil na zem, teraz to bolo mäkšie ako predtým. Znovu ma ten človek obdaril pohladkaním po hlave. Začínala som si o sebe myslieť, že som sa prevtelila do psa alebo takého niečoho. Rukou som hmatala okolo seba, narazila som na niečo teplé a automaticky sa k tomu pritiahla a pritúlila.

„Bonnie, Bonnie vstávaj. Tlačíš ma,“ otvorila som oči a pozrela sa okolo. Šokoval ma fakt, že som ležala na Niallovi. Rýchlo som sa posadila vedľa neho na zem.

„Ja prepáč, ja som nechcela,“ líca mi očerveneli, „ja ani neviem ako som sa na teba dostal.,“

„To nevadí,“ usmial sa na mňa.

„Ale malo by ti to,“ usmiala som sa aj ja a spomenula si na včerajší rozhovor. Znovu som si ľahla.

„Spravil som chybu,“ zašepkal no ja som to veľmi dobre počula.

„V čom si spravil chybu?“

„V tom, že som sa do teba zamiloval,“ srdce sa mi rozbúchalo a mala som ho niekde v krku. Bože, nech to je to na čo myslím, nech to je to načo čakám.

„Včera si hovoril, že je dobré, že sme kamaráti,“ pripomenula som mu. Že by sa konečne karty obrátili na moju stranu?

„Áno, ja viem, preto lebo chcem byť len kamarát,“ ranilo ma to. Nečakala som ani sekundu a zo stanu vybehla. Po lícach sa mi kotúľali slzy a na cestu som vôbec nevidela. Počula  som niekoho za mnou zakričať moje meno. Neotáčala som sa ani nezastavovala, bežala som stále napred.

O chvíľu som vbehla do lesa a bežala stále ďalej. Zakopávala som o rôzne konáre, kríky, kamene no ani to ma neprinútilo zastaviť. Zrazu som zakopla o veľký konár a zletela na zem. Rozplakala som sa, nie preto lebo to bolelo, ale preto, že som ostala zranená z vnútra. Čas hral v mojom prípade tu najmenšiu rolu.

Chcela som tu ležať navždy. Nechcela som sa s nikým stretnúť ani nikoho vidieť. Nemala som na to náladu teraz som nemala náladu úplne na nič. Chcela som sa vypariť z povrchu zemského. Opatrne som sa postavila a kráčala napred. Vyšla som na dlhý ploský kameň a utierala si oči. Zrazu som pocítila iba tvrdý dopad a potom absolútne nič.

*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*

„Položte ju sem.“

„Bude v poriadku?“

„Môžte ísť za nami.“

„Negarantujem vám to.“

„Budeme robiť to, čo bude v našich silách.“ v hlave mi trešťalo a ozývali sa tam hlasy. Nemala som silu na otvorenie očí ani mi to nebolo treba zaspala som znovu. Prebudila som sa až niekedy v noci. Tipovala som, že je noc podľa tmy za oknom. Nevedela som ako som sa tu ocitla, čo sa stalo alebo kde ma previezli. Nevedela som nič, posledné čo som si pamätala bolo ako som bežala lesom. Rozmýšľala som nad celým dnom a nechcela prijať fakt, že práve infúzia steká do mojej ruky. Neznášam injekcie ani nič s tým podobné. Zatvorila som oči a pokúšala sa zaspať, čo sa mi podarilo až po niekoľkých momentoch.

 čaute... :) prepáčte, naozaj sa ospravedlnujem za časť že je krátka.. ale na viac som nemala silu.. náladu proste všetko.. prepáčte.. ďakujem vám za votes a komentáre.. pre ďalšiu časť 30+ votes

love ya guys... bye