COLORFUL (Niall Horan)

3. časť - "Fear"

Neviem koľko bolo hodín či aký bol deň. Po oznámení, že sa zasnúbili som sa zrútila. S nikým sa nerozprávam. Viem, je to príliš afektované, ale inú možnosť si to nevybralo. Práva teraz som v parku. Chodím sem-tam ako telo bez duše, nič nevnímam, len pozorujem cestu predomnou. Kráčam si životom, zranená, no aj napriek tomu s úsmevom na tvári. Plakať som prestala pred tromi dňami. Nemám už silu. Nemám silu na nič. Jediné, čo sa mi drží na perách je úsmev. Neviem prečo ho nosím, možno preto aby sa ľudia nepýtali čo sa stalo. Možno, neviem. Pomaly som kráčala domov. Z obývačky išiel hlasný smiech. Ja som len rýchlo prešla do mojej izby a zamkla sa tam. Robím to vždy. Od toho dňa vždy. Strácam kamarátky, strácam seba. Prezliekla som sa do pyžama a ľahla si do postele. Ako rýchlo sa dokážu sny, plány a túžby zmeniť na nekonečnú samotu a prázdno. Ďalší deň začal rovnako ako každý. Išla som do kúpeľne a potom dole do kuchyne. Prekvapila som sa, keď som tam zbadala Zoe a Ericu. Väčšinou o takomto čase ešte spia. Chcela som sa otočiť na odchod, ale zabránili mi v tom.

„Bonnie, ak sa nedáš dokopy budeme ťa musieť dať vyšetriť. Ide to s tebou dole vodou. Strašne si schudla, si bledšia než obvykle z tvojich očí zmizla tá iskra," padli na mňa dva ustarané pohľady.

„Ja som v pohode," povedala som tichým hlasom. Prisadla som si k nim. Pevne ma objali, na mojej tvári sa objavil úprimný úsmev.

„Dnes si niekde vyjdeme ok? Bež sa pripraviť," ako mi povedali tak som aj spravila. Prezliekla som sa a učesala. Na tvár som si dala make-up aby to aspoň niečo zakrylo. Zišla som dolu a vyrazili sme. Na otázky kde ideme a čo sa chystajú spraviť mi neodpovedali. Nasadli sme do auta. Cesta trvala okolo 1 hodiny. Stále som netušila kam ideme. Boli sme takpovediac medzi ničím. Široko ďaleko tu boli len lúky a polia. Bolo to tu obyčajné, ale krásne. Vystúpili sme, Erica išla niečo zobrať do kufra. Zoe ma potiahla za ruku na lúku. Aj som si to myslela. Tie trúby urobili piknik. Posadali sme si a rozprávali sa. Čas plynul rýchlo a ani sme sa nenazdali už sa zotmievalo. Pobrali sme sa domov, keďže sme vedeli, že cesta bude trvať hodnú chvíľu. V Londýne lialo ako obvykle. Rýchlo sme vystúpili z auta a bežali dnu. Prekvapilo ma to, že dvere boli odomknuté, no všade bola tma. S babami sme boli vyplašené.

„Ja sa bojím."

„Ja tiež."

Po dome sme sa pohybovali v úplnom tichu a pomaly. Bože, začína sa to meniť na scénu, keď príde niekto s motorovou pílou a rozseká nás všetkých na kúsky. Dostali sme sa ku schodom a vybehli po tichu hore. Z mojej izby vychádzalo tlmené svetlo, ktoré sa zhaslo. Teraz som mala ešte väčší strach.

„Dobre dievčatá, toto je fakt divné," srdce mi neuveriteľne búchalo, keď som počula zavŕzganie podlahy v mojej izbe. Srdce som mala niekde v hrdle. Bola som strašne vystrašená. Keďže nám pohľad na dvere osvecovalo jemné svetlo z mobilu videli sme, ako niekto potiahol kľučku.

„Nie," jedna z báb za mnou zašepkala. Pripravovala som sa na to najhoršie. Odstúpila som čo najďalej. Baby sa skryli za mňa, ja som to mala najhoršie. Zamkla som mobil aby už nesvietil. V mysli sa mi predbehoval jeden hororový scenár nad druhým. Zrazu sa dvere prudko otvorili a z nich vyšla tuším, že nejaká tmavá postava. Bolo ich viac. Pochytali nás za ruky a strčili na zem do izby. Nevedela som, čo mám robiť, strašne som sa klepala. Všade bola tma keďže tu nič neosvetľovalo, skúsila som sa pohnúť, ale zabránila mi v tom niečia ruka. Podľa náramkov som zistila, že to musí byť Zoe. Ruka sa jej triasla tak ako moja. Ticho som sedela. Nemala som na výber. Podľa slabého vánku som cítila ako okolo mňa niekto prešiel. Zacítila som na svojej tvári teplý dych. Zavrela som viečka pevne k sebe. Zrazu ma to prudko potiahlo za ruku a postavilo hore. Čakala som všetko, len nie toto.

Hneď sa vám ospravedlňujem za krátku časť :D Och.. chcela som vám časť pridať už včera, ale kamarátka ma prehovorila aby som ju nepridávala takže som ju nepridala a máte tu ju až dnes :D a dopredu vám oznamujem neviem kedy bude časť možno v utorok alebo v stredu? približne niekedy tak.. :) a čakali ste taký záhadný koniec? úprimne ani ja nie :DDDDDDDD okey už veľmi kecám :D