COLORFUL (Niall Horan)

2. časť - "Srdce z porcelánu"

„Vstávaj," niekto mi skočil na posteľ a tým mi spôsobil hroznú bolesť hlavy. Zasyčala som a dala si na hlavu vankúš.

„Prosím nie," zamrmlala som. 

„Musíme ísť domov," pomaly som sa posadila a zistila, že nie sme u nás. Počkať, keď nie sme u nás kde sme? Vyplašene som sa posadila a pozrela na Zoe.

„Kde sme?" odpovede sa ma nedočkalo. Potiahla ma za ruku a ťahala dole. Postupne som to tu začala spoznávať. Sme u jedného z chalanov v byte. Koho neviem, ale stačí mi vedieť, že nie sme u niekoho úplne cudzieho. Zo včerajška si posledné pamätám to, ako som v boxe zaspala. Opitá som nebola, ani zdrogovaná takže pozitívum. Hlava ma bolí z nedostatku spánku. Nemá z čoho iného. Hneď, ako sme došli domov som sa zamkla v kúpeľni  a tam urobila všetky potreby.

„Do riti," zanadávala som. Mala som strašné kruhy pod očami. Rozhodla som sa, že to pôjdem dospať. Nič iné mi nezostávalo, navyše je sobota teda lenivý deň. Zobudil ma až zvonček, ktorý oznamoval, že niekto prišiel. Pozrela som sa na hodinky a zistila, že som spala do šiestej večer. Pomalým krokom som sa vydala z izby do obývačky. Bez slova som sa posadila na pohovku k Erici a oprela sa o ňu.

„Dobré ráno spachtoš," privítala ma Zoe. Nad tým som len prekrútila očami. Počula som tlmený smiech. Pozrela som sa na dotyčného, ktorého som videla s mobilom v ruke a s úsmev od ucha k uchu.

„Keď sem prídete tak vnímajte veci okolo a nie mobil, to môžete pokojne robiť doma," povedala som podráždene a kládla dôraz na každé slovo.

„Niall, brácho, odlož to," poklepkal mu po pleci Liam. Niall iba prekrútil očami a odložil mobil do vrecka.

„Čo si taká podráždená?"

„Teba do toho nič nie je," Harry iba naklonil hlavu na stranu a našpúlil pery. Musela som nad týmto gestom zakrútiť hlavou a zasmiať sa.

„Strelila by som ti, ale som príliš lenivá sa postaviť," uškrnula som sa.

„Kedy si ty nebola lenivá," radšej som mu nič neodpovedala iba ho pobavene sledovala. Vo vrecku sa mi rozzvučal mobil tým pádom všetky pohľady padli na mňa. Nevinne som sa usmiala a pozrela na display. Mierne som sa zamračila, keď som zistila, že stále všetci na mňa pozerajú.

„No ták, moc nečum," zrušila som volajúceho a prebehla po nich pohľadom.

„No, ehm nešli by sme na bowlling?" spýtal sa Niall.

„Ty chceš ísť na bowlling?" neveriacky sa všetci na neho pozreli.

„Stavím sa, že to nechce on, ale tá jeho Ella či ako sa volá, ale môžeme ísť," na Harryho poznámku sa zamračil.

„Nezáviď, že ja mám babu a ty nie."

„Ona je všetko, len nie dievča," prikryla som si ústa aby nebolo vidno, že sa smejem.

„Ja sa idem prezliecť, hneď som tu," Erica sa postavila a odišla hore. My so Zoe sme išli za ňou. Nie za ňou ako za ňou, ale každá do svojej izby. Rýchlo som sa prezliekla a zbehla dole. Chalani aj baby už boli dole. Aha, zase idem ako posledná. Hneď, ako som prišla dole sme vyrazili. Cesta bola krátka, my dievčatá sme išli na jednom aute a oni na druhom, takže tam boli skôr než my. Išli sme sa prezuť a rozdelili sa do družstiev. Ja, Zayn, Liam a Erica proti Niallovi, Zoe, Harrymu a Louisovi. Náš tým prehrával o jeden jediný bod. Mala som hádzať ja. Oni boli nadšení, že to majú vyhraté, no stalo by sa keby som nehodila strike a nevyhrali by sme my. Začala som pišťať a hodila sa chlapcom okolo krku. Ericu som tiež objala. Po hre sme si všetci sadli ku stolu a začali normálne komunikovať.

„Môžeš na chvíľu?" spýtal sa hlas vedľa mňa. Až teraz som zaregistrovala, že Niall sedel celú dobu vedľa mňa. S úsmevom som prikývla a posunuli sme sa o 3 stoly ďalej.

„Čo si chcel?"

„Vieš, keďže si jediná normálna s kým sa dá v okolnosti tohto poradiť... tak sa ťa chcem spýtať...no," išlo to z neho ako z chlpatej deky.

„No čo?"

„Chcem Ellu požiadať o ruku, ale neviem prísť na spôsob ako to spraviť," po tejto vete sa mi zatočil svet o 180°, moje srdce sa rozbilo ako ten najjemnejší porcelán. Chcela som mu odpovedať ale nedalo sa. Nedalo sa mi nič vysloviť. Bola som v šoku.

„J-ja, ja.. neviem čo ti na to povedať," párkrát som zakoktala, „skús niečo romantické, večeru alebo niečo v tom štýle," rýchlo som povedala a nahodila falošný úsmev.

„Ďakujem," len som prikývla. Rýchlo som sa otočila na odchod, parte pri stole som povedala, že už idem. Snažila som sa čo najrýchlejšie odtadiaľ dostať. Hneď, ako som sa prezula do mojich topánok som sa rozbehla preč. Nevydržala by som tam ani sekundu navyše. Okamžite ako som vybehla nechala som slzám voľný priebeh. Bežala som do neďalekého parku. Tam som konečne spomalila. No slzy mi stále stekali po tvári. Chcem vymazať z hlavy celý tento deň, zabudnúť na všetky moje problémy. Sadla som si k nejakému stromu, kde som potichu plakala.

„Neviem čo ma bolí viac. Či to, že som ťa nadobro stratila, alebo to, že si vlastne nikdy nebol môj..." 

čafce prafce :D kto sa dostal až k tejto poznámke dávam mu veľký like :D dámy a páni práve ste prežili najnudnejšiu časť, ktorú som zatiaľ napísala LOL! :D ale k veci :D Mohli by ste mi do komentárov napísať váš názor na túto časť? :) a čo hovoríte na to zasnúbenie?  bola by som rada keby ste sa ku tomu vyjadrili :) aspoň by som vedela či niečo treba zmeniť, alebo nie :) veľmi ďakujem za votes k minulej časti, veľmi ste ma potešili :) ako vždy... najkrajší a (najdlhší) komentár ma venovanie :)