Serendipity [Yoonmin]

❌F i n a l l y T o g e t h e r❌

Yoongi pov.

,,...a odkážte Sugovi že..."

,,Jiminnie?" vyletel som z kuchyne do obývačky kde som započul jeho hlas.

,,Kde je?"

,,Bolo to len video."

,,Ukáž mi ho." zobral som Jungkookovi notebook a pustil si ho.

Dopozeral som to a prehrabol si vlasy.

,,Pusti to ešte raz."

Niečo mi na tom nesedelo.

,,Chcel by si niečo odkázať svojim kamarátom?"

,,Poznám ten hlas."

,,Č-Čo? Koho je?"

,,Vedel som to. Vedel! Jin ja som ti to hovoril. Nemali sme sem chodiť."

,,Suga ukľúdni sa."

,,O kom tu rozprávate?"

Priblížil som sa k stolíku s vázou a prevrátil ho na zem.

,,Suga!"

Utekal som do garáže kde som si nechal náhradné auto. Otvoril som garážové dvere a naštartoval ho.

,,Suga nerob to. Vyriešime to inak, len nikam nechoď." kričal za mnou Jin ale ja som ho odignoroval a pritlačil nohu na plyn.

Zastavil som na malom letisku lebo autom by bola cesta pomalšia.

,,Do Daegu." povedal som pilotovi hneď ako som ho prepadol v lietadle.

,,Ale pane..."

,,Rýchlo. Prosím."

Už žiadne námietky nemal, za čo som bol veľmi rád, a hneď odletel z letiska.

,,Nie ste vy..."

,,Áno som."

,,A mohli by ste ešte napísať autogram pre moju malú dcéru?"

,,Jasné."

,,Veľa mi o vás rozprávala. Aký ste zlatý pár s tým vašim priateľom. Vtedy vás stretla v obchode."

Musel som sa nad tým pousmiať. Spomenul som si ako Jiminnie objíma to malé dievčatko ako keby bola naša dcéra. Ale to sa nikdy nestane ak to ja nenapravím.

,,Ďakujem vám. A odkážte vašej dcére že ju s mojim priateľom pozdravujeme."

Bežal som cez celé letisko až som sa dostal na cestu kde som si privolal taxík.

,,Váš otec vás už čaká." povedal zrazu vodič a dal si dole slnečné okuliare.

,,Lee?"

Neodpovedal mi a len ma viezol na miesto, kde som strávil detstvo a tam ho zároveň aj stratil.

Zastal a otvoril mi dvere. Ja som ho len obišiel a rozutekal sa do domu. Bežal som do vtedy kým som neprišiel pred veľké kovové dvere. Stlačil som kľučku a vrazil do nich plecom čím sa otvorili.

,,No konečne. Mysleli sme si, že neprídeš." započul som ten hnusný hlas čo som tak nenávidel. Pohár trpezlivosti pretiekol a ja už som svoje nervy nechcel držať na uzde. Spacifikoval som obi dvoch mužov čo tam boli a nasmeroval si to na osobu čo sa nazýva mojim otcom.

,,Niekto tu stratil nervy."

Prišiel som k nemu a vrazil mu až spadol zo stoličky. Otočil som sa na Jiminnieho a padol na kolená.

,,Mrzí ma to." objal som ho okolo pásu a zaboril si hlavu do jeho lona.

,,T-To je v poriadku. Yoongie." pohľadkal ma po vlasoch a ja som pri tom mene zbystrel.

,,Neboj, nikomu ho nepoviem." usmial sa tým svojim krásnym anjelskym úsmevom. Neodolal som a pobozkal ho.

,,Vypadnime odtiaľto." povedal som, podoprel ho a pomohol mu vstať.

,,Kam sa chystáte? Ja som ešte neskončil." stál pred nami s psychopatickým úsmevom (Nata ani na mňa nepomysli) a so zbraňou namierenou na nás.

,,O-Otec..."

,,Sklamal si ma synak. Takto som ťa s mamou nevychovali. Bolo by jej z teba na vracanie."

,,Jej záležalo len na tom aby som bol šťastný. A ja som teraz šťastný. S Jiminniem. A ak ti to vadí tak ja kľudne odídem z tejto rodiny."

,,Mama by ma milovala ďaľej."

Pevnejšie som si chytil Jiminnieho a odchádzal preč.

,,Yoongi..." ozval sa ešte kým som bol pri dverách. ,,Prajem vám to." zahanbene sklonil hlavu a ja som len prikývol a pokračoval v odchode.

Vyšli sme von a ja som uvidel známu rúžovú dodávku.

,,Jimin-ssi!" zakričal Jungkook a rozutekal sa za Jiminniem. Jiminnie sa odo mňa odtiahol a Jungkook naňho skočil.

,,Au Kookie."

,,Prepáč." pozotieral si slzy a zasmial sa.

,,Minie!"

Jiminnie sa rozbehol a silno objal Taemina.

Takto to išlo zo všetkými až kým nezastal pri mne.

,,Poď sem ty môj hrdina." usmial sa a skočil na mňa. Omotal si nohy okolo mňa a prisal sa mi na pery.

,,Jungkookie?" neisto oslovil najmladšieho Tae. Ten sa len usmial a vrhol sa na Taeho pery.

Jimin zo mňa zoskočil aby sa na nich mohol pozrieť.

,,Ešte niekto? Lebo mne toto nestačí." povedala so smiechom Jaein a všetkých si nás obzerala.

,,Joon. Na čo čakáš?" Hobi ho buchol lakťom a on sa iba zmätene zatváril.

,,Neviem o čom hovoríš."

,,Ale choď." postrčil ho a on narazil do Jina.

Obi dvaja mali hlboký očný kontakt ale nič iné sa nedialo.

,,Nepredlžujte to toľko." povzbudil som ich a Jin na mňa len zazrel.

,,Okej už to kašlem." Namjoon ho chytil za šnúrky mikiny a pritiahol si ho k sebe do bozku.

,,A môžme ísť." povedala nadšene Jaein a zatlieskala.

Všetci sme sa napratali do dodávky a mohli vyraziť domov.

,,Yoongie?" pošepkal mi do ucha Jiminnie keď som zaspával.

,,Od teba to tak pekne znie." povedal som s jemným úsmevom na perách.

,,To čo som ti chcel povedať vtedy keď sme museli odísť."

,,Počúvam."

,,Bolo to že..."

,,Áno?"

,,Min Yoongi. Milujem ťa."

,,Aj ja teba mačiatko moje."

Mochi mochi ヽ(*≧ω≦)ﾉ. Je tu 30 kapitola a s ňou zachvíľu už aj koniec 💔. Strašne vám ďakujem za viac ako 2k pozretí a 600 votov ❤. Ľúbim vás veľmi moc 💞🌸. A chcela by som ešte popriať všetko najlepšie našemu bby Taeminovi 💕
✨Dobrú noc✨

🐰M🐰