Problems With The Mafia (slovak)

30. Smaragd

Ráno som vstala na pomerne divné zvuky. Hodimy ukazovali niečo pred pol šiestou ráno. Unavene som si pretrela oči, ktoré ma štípali a postavila som sa z postele. Mierne ma otriaslo, tak som si prehodila vez seba mikinu a vyšla von z izby. Bolo to tu celé divné. Ticho. Hrozivé ticho pred búrkou.
"Tarik?" Opatrne som ho ohlásila, keď som bola v strede chodby. Žiadna odozva.
Prešla som dolu po schodoch a dych mi v momente oťažel. Po celej podlahe boli črepiny a hlina. Kvety boli na gauči, ktorý mal na sebe mokré škvrny.
"Tarik? Si tu?" Vyskúšala som to znova, trochu s jemnejším hlasom. Premohol ma strach. "Haló?"
Nikto sa neozýval. Snažila som sa nestúpať na ostré predmety pod nohami a čo najtichšie sa dostať ku dverám, ktoré viedli do kuchyne. Opatrne som ich pootvorila a uvidela nejaké postavy. Vysoké, mohutné, celé v čiernom a s maskami. So strachom som zatvorila oči, chytila si ústa a dvere nechala tak, lebo som sa bála že toho by si už všimli. Cúvala som vzad a stále sa dívala na dvere, či sa v nich neobjaví jeden z nich. Keď som pod nohami pocítila koberec, otočila som sa a pohľadom hypnotizovala vchodové dvere.
"Hej!" Skríkol za mnou hrubý mužský hlas. Inokedy by som postála a obzrela sa, no teraz som sa len prudko rozbehla a bolo mi jedno, že v chodidlách mám malé kúsky črepín. Narazila som do dverí a rýchlo ich otvorila. Do nosa mi udrel studený vzduch a.. to bol sneh? Naozaj to je sneh?!
Vybehla som von a videla ako sa v snehu vytvárajú stopy mojich nôh a malé krvavé znaky.
"Sarah!! Neutekaj!" Kričali muži a utekali za mnou. Zrazu som pocítila tvrdú ranu na chrbte a sneh v tvári. Dopadla som rovno do obrovskej hromady snehu, ktorá neuveriteľne studila. Priam štípala.
"Keď ti poviem, aby si neutekala," vrčal chlap a jedným pohybom ma obrátil na chrbát, "tak tým myslím, že kurva zastavíš a hodíš sa na zem ako hnilé vajco!"
"Tak čo! Myslíš že budem počúvať niekoho, kto vyzerá ako psychopat?" Pobavene som povedala a snažila sa vymaniť z jeho zovretia. Hádzala som so sebou zo strany na stranu a snažila sa uvoľniť si aspoň ruky. Pevne mi držal zápästia a drvil ich vo svojich mohutných tvrdých dlaniach.
"Och, ďakujem krpček. To oslovenie mi polichotilo," povedal chlapík a vsadím život na to, že sa pod tou maskou usmieval. Jeho smaragdové oči na mňa zízali a snažili sa ma zhypnotizovať.
"Si trápny," dostala som zo seba a na tvári sa mi bez príčin objavil menší úškrn.
"Ďakujem. Teraz poďme," zavrčal a prudko ma strhol hore na nohy. Celé telo som mala stuhnuté od chladného snehu.
"Kam?"
"Dnu, predsa. Nemôžem si dovoliť, aby si ochorela."
"Aký pozorný.. chceš ma zaniesť späť do môjho domu, kde ste skoro všetko rozbili?" Pobavene som si založila ruky na prsiach a pohľadom prepálila asi ďaľších piatich ľudí.
"Nie. Potrvá to iba chvíľu, sľubujem," povedal chlapík a vymanil mi jednu z rúk. Pevne ma za ňu ťahal až k domu tak rýchlo, že som musela občas pobehnúť, inak by som spadla. Keď sme boli už na schodíkoch, všimla som si ako za stromami parkujú dve biele terénne autá.
"Kto ste?" Vyhŕkla som na nich, keď som si uvedomila že ani jeden z nich mi nie je povedomý a dokonca ani tie autá nepatrili Tarikovi či Sebastianovi. "Kde je Tarik?!"
"Upokoj sa," zavrčal ďalší mužský hlas. Prudko som začala dýchať teplý vzduch v obývačke. Sedela som na gauči a narvózne klepkala nohou. Očami som blúdila po miestnosti a snažila sa vymyslieť nejaký plán. Moju myseľ ovládla panika a strach. Cítila som, ako sa mi trasú ruky a moja tvár zbledla. Kurva. Čo to má byť?
"Tak," povzdychol si chlap a upriamil na mňa tie jeho smaragdové oči. Posadil sa na gauč oproti mne a spravil si pohodlie.
"Tak čo? Už začni niečo hovoriť, pretože sa idem zblázniť," priznala som a zúfalo si povzdychla.
"Sme nájomní vrahovia," povedal s pobavením v hlase.
"A ja som dcéra mafiána.. povedz mi niečo zaujímavejšie," odvrkla som a on sa zasmial. Hrdelný smiech, ktorý mu výchadzal z úst mi spôsobil zimomriavky.
"Tvoj otec mi zabudol povedať, aká si vtipná," povedal a mňa striaslo.
"Môj o-otec?" Zakoktala som, no snažila som sa mať tvrdý výraz.
"Presne. Je to taký.. vtipný tučko," zasmial sa a potom sa postavil na nohy. "Asi si veľmí zlé dievča, keď utekáš z domu," zamrmlal.
"On by bol pre mňa len ďaľším zlým príkladom. Nemám dôvod sa tam zdržiavať," povzdychla som si a pretrela si tvár rukami. "Takže teraz ste ma akože prišli uniesť a-"
"Nie, nie, nie. Teda, tvoj otec si myslí, že mu privedieme jeho dcérku čo najskôr domov. Ale to ešte nevie, že sme sa o tebe dozvedeli nejaké.. zaujímavé veci," povedal so zatajeným dychom.
"Napríklad?"
"Tie kódy, povedzme," šepol mi tesne pri tvári a kúsok umelohmotnej masky sa mi obtrela o pery. Stisla som ich do pevnej a tvrdej linky a odtiahla sa.
"Kde je Tarik?"
"Kto?"
"Tarik. Egoistický a večne nahnevaný sadista. Meria tak dva metre a chová sa väčšinou ako kok-"
"Hej hej, chápem," prerušil ma so smiechom a pokrútil hlavou.
"Tak kde je?"
"Nebol tu. Nikto sa v dome nenachádzal, okrem teba," povedal a ja som so zatajeným dychom pokrútila s hlavou.
"Neklam ma."
"Naozaj," povedal a jemne prižmúril oči.
"Potrebujem.. ja.. potrebujem si odskočiť," odkašľala som si a opatrne sa postavila z gauča. Všetky pohľady ma sprevádzali až ku schodisku.
"Neopováž sa nič vyparátiť, pretože to trpko oľutuješ," začula som za sebou smaragdov hlas.
"Rozkaz."
Rýchlejším krokom som smerovala až do svojej izby, ktorú som jemne zabuchla a potichu otočila kľúčikom. Oprela som sa chrbtom o dvere a povzdychla si.
"Kurva, kurva, kurva!" Sykla som a dlaňou si jemne búchala do čela. Čo sa to tu do pekla deje?! Najprv ma unesie nejaká bláznivá banda úchylov a počas môjho únosu ma unesie ešte niekto ďaľší?
A kde je vlastne Tarik? A kde sú ostatní? Mali tu byť so mnou, pokým sa nevráti Sebastian aj s Naomi. Mali tu na mňa dávať pozor a starať sa o mňa. Pre boha!
"Dobre, pokoj, hlavne nekrič, upokoj sa, bude to v pohode," dýchala som zhlboka a prikyvovala sama sebe. Podišla som ku skrini a otvorila ju dokorán. Vybrala som si z tadiaľ nejaké veci a rýchlo sa prezliekla. Nemôžem tu byť. Ak neutečiem, odvezú ma bohvie kam. Nevyzerali moc priateľsky. Nechcem ísť k otcovi. Nemôžem. Znamenalo by to pohromu pre celý svet.
"Dobre," vydýchla som a opatrne pootvorila dvere na balkón. Oprela som sa o zábradlie a pozrela sa pod seba. Bola to riadna výška, no všade bol sneh a vyzeral, ako by to bola jedna veľká mäkká perina.
"To zvládneš," zamrmlala som si pre seba a počula z chodby dupot nôh. Opäť ma popadla panika a tak som neváhala a prezliezla jednou nohou cez zábradlie. Posadila som sa naň a preložila si aj druhú nohu. Prudko som sa odrazila a stratila pevnú pôdu pod nohami. Chytila som si ústa aby som neskríkla a pocítila menšie mravčeni v nohách. Dopadla som do mäkkej bielej periny. Prudko som dýchala a obzerala sa okolo seba. Rýchlo som sa rozbehla prvým smerom, ktorý som uvidela. Nohy sa mi zabárali do snehu a spomaľovali ma. Bolo to otravné. Obzrela som sa za seba a zistila, že za sebou zanechávam viditeľné stopy. Priala som si, aby snežilo viac a hustejšie. Možno by o chvíľu ani nebolo vidno, že som utiekla do lesa.
"Piče," sykla som a snažila sa nevnímať sneh, ktorý ma štípal na členkoch. Z úst mi vychádzal hustý obláčik a nos som mala určite ako rudolf.
Pozrela som sa za seba a chatu som už nevidela. Okolo mňa sa rozprestieral hustý a zasnežený les. Na chvíľu som postála, rukami sa zaprela o kolená a naberala kyslík. Kadiaľ teraz? Ak by som išla vpravo, dostala by som sa na hlavnú cestu. Aspoň myslím.
Narovnala som sa a rukou sa oprela o strom. V tom sa rozletela kôra a triesky sa ocitli všade okolo mňa, dokonca aj na mne. Tento jav sprevádzala hlasitá rana, ktorá zanechala ozvenu po celom lese. Vystrašene som sa pozrela za seba a automaticky sa skrčila. Uvidela som niekoľko vysokých čiernych postáv, ktoré sa pomaly približujú ku mne. Nahrnuli sa mi od strachu slzy do očí, no mala som v sebe ešte trochu odvahy a rozbehla sa vpravo. Snažila som sa utekať rýchlo a nohy dvíhať čo najvyššie, aby sa mi toľko nezabárali do snehu. Počula som za sebou, ako niečo kričia a v ušiach mi znovu zarezonoval nepríjemný zvuk výstrelu. Neviem kde guľka skončila, no hlavné bolo že nie vo mne.
"Sarah!" Začula som krik a to ma pohnalo ešte viac. Nemôžem ich počuť. To znamená, že sú až moc blízko.
Hrdlo mi dral ostrý chladný vzduch, pri čom moje pľúca pomaly vypovedali službu. Držala som si krk a snažila sa natiahnúť si vrch trička na ústa, aby som nechytila zápaľ pľúc. Myslím si, že aj tak je už neskoro. Do dvoch dní budem určite ako mŕtvola.
Začula som nejaký iný zvuk. Zvuk trúbenia. Mohutného. Počula som kamión. Už som blízko. Áno!
"Okamžite stoj!" Znova zakričal mohutný hlas a pomaly sa približoval.
Cítila som, že snehu ubúda a ja môžem bežať rýchlejšie. Už som videla, ako sa hustý les mení len na niekoľko decentných stromčekov, ktoré pevne stoja pri okraji asfaltovej záchrany. Prudko som bežala a rukami hádzala zo strany na stranu, mysliac si že vzlietnem.
Okolo mňa prefrčalo auto neuveriteľnou rýchlosťou a pred nohy mi šplechlo roztopený sneh, ktorý sa ihneď premenil na bačorinu. Cesta bola opäť prázdna a ja som sa rozbehla po tvrdom betóne. Utekala som ako o život a počula ďaľšie trúbenie, no teraz bolo za mnou. Otočila som sa, na chvíľu postála a uvidela biele terénne auto, ako na mňa vyblikuje a trúbi. Prudko som dýchala a žmúrila, pretože ma to oslepovalo. Auto preletelo okolo mňa a približne o tridsať metrov ďalej zaškrípali gumy a vytvárali čierne línie na asfaltke. Mierne sa natočilo bokom ku mne a ja som sa len zhlboka nadýchla a pozrela sa za seba. Tam tiež stálo auto, no o niečo bližšie ku mne. Dopekla. Pozerala som sa zo strany na stranu a dívala sa na obe autá. Čakala som, že vystúpi veľa mužov a začnú po mne strieľať.
Svoj pohľad som zakotvila na aute, ktoré ma obiehalo. Dvere sa otvorili a z auta vystúpili traja muži. Pomalým krokom sa blížili ku mne. Z auta, ktoré bolo za mnou tiež vystúpil nejaký muž. Približovali sa z oboch strán a ja som vedela, že nemám inú možnosť, len sa naozaj vzdať. Rukami som sa oprela o kolená a mierne sa skrčila. Stále som mala problém popadnúť kyslík a ustáliť svoje rozbúchané srdce.
"Naozaj si si myslela, že nám utečieš?" Pobavene povedal muž a popravil si masku. Pohľad som sklonila k zemi a pokrútila hlavou. Isteže, nemala by som šancu.
"Vyskúšať treba všetko," povzdychla som si a narovnala sa. Videla som, ako ku mne pristupuje ďaľšia skupinka mužov, ktorí ma naháňali v lese. Videla som smaragdové oči, ktoré ma prebodávali. Cítila som; ako sa mi ostrá čepeľ snaží dostať cez pokožku. Prudko ma rezala po celem tele a zanechávala krvavé stopy.
Pri jeho pohľade som sa zachvela a privrela oči. Očakávala som, že mi jednu vylepí. Očakávala som štipľavú a bolestivú ranu, ktorá mi čoskoro pristane na tvári.
"Otvor oči," šepol mi chrapľavým hlasom tesne pri tvári. Poslúchla som a uvidela jeho spodnú časť tela. Hlavu som mala stále sklonenú, pretože som sa bála pozrieť sa mu do očí. Jeho ruka sa opatrne pohla hore k mojej tvári. Bradu mi uchopil medzi palec a ukazovák. Jemne mi ju zodvihol hore, aby sa mi naskytol pohľad na jeho rozzúrený výraz v očiach.
"Urob to," vyzvala som ho, "určite po tom bažíš. Uľaví sa ti," sykla som dodatočne a on len pokrútil hlavou a prižmúril oči. Neveriteľne žiarili a vytvárali tak malé iskričky.
"Nechcem ťa udrieť," povedaľ opäť chrapľavým hlasom a palcom mi pohladil spodnú peru. Ihneď som sa mykla a cúvla vzad.
"Najradšej by som ťa zabil."
"Čo ti v tom bráni?" Povedala som ľahostajne a jemne sa usmiala. Naozaj by mi to bolo jedno, ak mám byť úprimná. Ak by som zomrela, všetci by si vydýchli a nemuseli by sa báť toho, že uniknú kódy.
"Neviem, či by som to dokázal orátať na dvoch rukách," povzdychol si a optrne podišiel bližšie ku mne. Pohladil ma po líci a potom ma v zlome sekundy uderil. Štipľavá bolesť sa mi ihneď nahrnula z líca do hlavy a ja som sa zatackala. Dopadla som na zem a rýchlo si chytila uderené miesto. Cítila som ako sa mi prekrvuje líce a po tvári mi stekajú slzy, ktoré mi vyhŕkli od bolesti. Tak toto bola omnoho silnejšia facka, než od Marcusa. Určite by sa vyžíval teraz v tom, ako ma udrel niekto druhý a smial by sa na tom. Je to proste zvrhlík a idiot.
"Takže.. vyjasníme si to, dobre?" Čupol si ku mne a mierne naklonil hlavu. "Vravel som, že ak sa o niečo pokúsiš, tak toho budeš trpko ľutovať. Prečo si to teda spravila?"
"Keby si nemal na tvári tu stupidnú masku, napľula by som ti do nej," sykla som a smrkla. Otupujúca bolesť mi nedovolila robiť žiadne výrazy. Nemohla som sa ani zamračiť alebo usmiať. Neuveriteľne to bolelo.
"Ďakujem."
"Pojeb sa," sykla som, no teraz som sa mu znova dívala do očí a pre zmenu som prebodávala ja jeho. Narovnal sa a mierne pokrútil ramenami. Potom sa zohol ku mne a drasticky ma schytil za ruky a postavil ma na nohy. Zatočila sa mi hlava a mierne som sa zatackala. Jeho dlaň spočinula na mojich krížoch, čo som ihneď zaregistrovala. Odsunula som sa nabok a vražedne sa na neho pozrela.
"Už sa ma nikdy, opakujem, NIKDY, nedotýkaj. Lebo potom to trpko oľutuješ ty," zavrčala som a on na mňa len žmurkol. Ten psychopat sa určite znova usmieval ako posadnutý.
Mierne mi pleskol po zadku aby som sa pohla vpred a nasmeroval ma až k autu. Posadila som sa dozadu a dopriala mu ešte jeden prekrásny pohľad na môj krivý prostredník. So smiechom zabuchol dvere a obišiel auto. Posadil sa na miesto šoféra a vedľa mňa sa ocitli ďaľší dvaja idioti. Posadili sa tak, aby som sedela v strede a nemohla sa nikam dostať. Pokojne mohli dať detskú poistku, aby som si náhodou sama neotvorila dvere. Bože.
"Kam teraz ideme?" Opýtala som sa tichým hlasom a stále si držala líce. V spätnom zrkadle som uvidela pár smaragdovo zelených očí, ako sa škeria.
"Ideme domov, krpček."
"Ale kam?"
"Bože, ženská! Buď aspoň na chvíľu ticho a na nič sa nepýtaj. Všetko časom zistíš," povedal chlapík vedľa mňa otrávene a celé auto vyplnil mužský smiech.
"Uvidíš. Čaká nás ale dlhá cesta," povedal smaragd a venoval sa šoférovaniu. Otrávene som si povzdychla a oprela sa. Musela som sa predrať cez mohutné ramená, ktoré boli hádam po celých sedačkách.
"Bože, uhnite sa aspoň trošku!" Zavrčala som nahnevane a drgala do nich.
"Prísahám, že ju o chvíľu vyhodím z auta," zavrčal spolujazdec vedľa smaragdu a poškriabal sa na krku.
"Ja som to počula," zamrmlala som a prekrižila si ruky na prsiach. "Radšej by som bola v kufri," hlesla som a v tom privrela oči, dúfajúc že ma ani jeden z nich nepočul.
"Naozaj?" Zasmial sa blondiak vedľa mňa a ja som sa len zamračila a opäť sa dívala pred seba.
"Som smädná," zamrmlala som a povzdychla si.
"Na, máme len toto," povedal spolujazdec a do ruky mi strčil fľašu burbounu.
"A brzdu?" Opýtala som sa znova, no o niečo ráznejšie.
"Buď ticho a pi!" Zasyčal blondiak vedľa mňa. Neochotne som si pritisla fľašu k perám a odpila si malý dúšok z alkoholu. Hnedá tekutina mi ohriala hrdlo a pomaly kĺzala dolu do žalúdku. Otriasla som sa a vydýchla. Nebolo to horké, ani ostré. Bolo to celkom príjemné. Odpila som si ešte raz, no tentokrát väčší hlt a ihneď si chytila ústa, aby mi to nevyletelo von.
"Pomaly, pomaly," povedal blondiak a vytrhol mi fľašu z ruky. Nesúhlasne som zavrčala a prehltla obsah v ústach.
"Vráť mi to!" Nakázala som mu a on si trochu podvihol masku a napil sa tiež. Videla som ostré rysy tváre, plné pery a dlhé mihalnice, ktoré mu zakrývali oči. Odvrátila som zrak a pozerala sa pred seba.
"Je mi teplo," zasmiala som sa a pošúchala si tvár.
"Páni, tebe to asi nejako rýchlo udrelo," zasmial sa smaragd.
"Ani sa nečudujem. Veď nič nejedla," poznamenal blondiak a ja som mu vytrhla fľašu z ruky a ihneď sa z nej napila. Ďaľší poriadne veľký hlt. Tento som zvládla úspešne a spokojne si odfúkla.
"Dievča moje, ty nemáš dna," zasmial sa spolujazdec a stále bol otočený ku mne.
"Ak budem opitá, aspoň nebudem cítiť tú bolesť," poznamenala som potichu a snažila sa odvrátiť spomienku na bolesť.
"Zaslúžila si si ju," povedal smaragd a trochu zrýchlil. Tachometer ukazoval stodvadsať kilometrov za hodinu. To nebolo nič. Išla som už rýchlejšie.
"A čuduješ sa mi?" Pobavene som odfrkla a založila ruky. Fľaša už dávno putovala po aute.
"Ani nie," zamrmlal smaragd a pozrel sa na mňa do spätného. Opäť ma jeho zelené oči spálili na popol. Ten chlap je čisté zlo.. a zmrd k tomu.
"Páni," zamrmlala som a pocítila, ako mi horúčava zalieva celé telo. "Mohli by ste pootvoriť okno?"
"Nie, bude tu zima," zamietol dominantne smaragd a rukou nastavil o dva stupne teplejšie kúrenie. Odfúkla som si a rozopla zips na bunde.
"Pokojne pokračuj," vyzval ma hnedovlasý maník po pravici. Zvodne som sa na neho usmiala a bundu si vyzliekla úplne. Pocítila som na sebe viacej pohľadov. Smaragd sa opäť díval do zrkadielka a očami skákal raz na mňa a potom na cestu. Pod bundou som mala sveter, ktorý bol trochu voľnejší a odhalil mi jedno rameno.
"Stále mi je teplo," zakňučala som a chytila rukami spodný lem svetra.
"Nechceš si.. ešte lognúť za jeden?" Na sucho preglgol blondiak a očami behal po mojom tele.
Zaškerila som sa a sveter som hodila na predné sedačky. Sedela som tam v tielku, ktoré malo čipkované okraje a hlboký výstrih. Spokojne som sa oprela a uchopila do rúk fľašu. S pohľadom upretým na smaragde som si pritisla fľašu k perám a pila. Toto bude ešte zaujímavá cesta.

••••••••
Ahojte, moc ma mrzí moja nedochvílnosť a ignorácia voči tomuto príbehu. Snažím sa písať čo najčastejšie to ide, keďže píšem 4 príbehy naraz. Do toho práca a iné letné činnosti. Veď to poznáte 😂
Ale každopádne budem rada za každý vote a komentár. Mám vás moc rada ❤️