Why not?

*31*

Rozrušená som vbehla do domu, moje kroky mierili rovno do kúpeľne. Potrebovala som chvíľku pre seba.

Vošla som dnu, našťastie tentokrát som už nikoho nenačapala. Pozrela som sa do zrkadla a opláchla si tvár vodou.

Čo sa to okolo mňa deje? V hlave mi vírilo milión myšlienok.  Nechápala som všetkým veciam ktoré sa mi stali. Začala som si myslieť že som nejaký magnet na problémy. Zatiaľ čo som sa snažila od jedného odmotať ďalší sa ma snažil naopak namotať.

Utrela som si tvár, prehrabla si vlasy s už som bola na odchode, keď zrazu niekto vošiel do kúpeľne.

,,Och, ale, ale... Koho to tu máme?" drzo sa opýtal, keď ma zbadal a zabuchol za sebou dvere.

,,Čo chceš Jamie?!" podráždene som sa opýtala a chystala sa odísť.

Vtom ma chytil a potiahol ma naspäť, aby som neodišla. Keď som bola už blízko Jamieho ucítila som zápach alkoholu, presne taký zápach aký majú dlhoroční alkoholici.

,,Ney," povýšenecky a opito povedal, zasmial sa a pokračoval, "chcem to, čo som vždy chcel a po čom túžiš aj ty."

V tu chvíľu som pocítila strach, bála som sa ho. Bolo to prvýkrát, kedy som sa ho skutočne bála. Už to nebol ten môj dokonalý Jamie, ktorého som milovala, ten už dávno zmizol.

Jamie sa priblížil ku mne a začal ma bozkávať. Búrila som sa, mykala zo strany na stranu, ale bol príliš silný, nedokázala som sa mu ubrániť. Vzlykala som a začala plakať, prosila som ho, aby prestal. No on neprestal, vyzliekol mi bundu, vtedy som mala šancu dostať sa z jeho zovretia. Odstrčila som ho, z plných pľúc zakričala o pomoc a snažila sa vybehnúť von z kúpeľne. Tento môj pokus však zmarila Jamieho ruka, ktorá má v sekunde chytila a pritiahla naspäť.

,,Ney, Ney. Čo to robíš? Ja viem, že to chceš," zašepkal mi do ucha a svoje ruky položil pod moje tielko, ktoré už vyzliekal.

,,Jamie, prosím," plakala som a snažila sa vymámiť z jeho zovretia.

,,Tvoje prianie je mi rozkazom," ironicky povedal a snažil sa rozopnúť mi nohavice.

Cítila som sa bezmocná, všetky moje sily som spotrebovala pri obrane a úteku, no aj tak som z posledných síl ho snažila odstrčiť, ale márne. Opustili ma moje nádeje a rátala som s najhorším.

Zrazu sa vyvalili dvere a dnu vbehol Fredie. Pozrel na mňa a v zápätí na Jamieho.

,,Nepovedal som ti niečo Jamie?! Drž sa od nej ďalej! Čo si na tom nepochopil?" kričal naštvaný Fredie zatiaľ čo sa mu podarilo vyslobodiť ma z Jamieho náručia.

Neprestajne vrieskal na Jamieho, jednu mu aj vrazil, ale jeho krik neprestával. Výčital mu všetko, nadával mu, bol taký nahnevaný akého som ho ešte nikdy predtým nevidela. Jeho naštvanie sa ešte zvýšilo, keď sa mu Jamie vysmial.

,,Jamie ty si taký úbožiak!" povedal a ťahal ma von z kúpeľne.

Jamie samozrejme neostal bez slov a musel posmevačne dodať: "Ty si čo myslíš?! Že keď tu robíš hrdinu vyspí sa s tebou? Hah to si na omyle môj zlatý!"

Fredie mu neodpovedal iba ma silnejšie chytil za ruku.

,,Si vpotiadku?" opýtal sa ma a ja som plakajúca kývla hlavou.

Z vedľajšej izby si zobral svoju mikinu a budnu a zaviedol na do zadnej časti domu, kde mali Tonnyho rodičia izbu. Do tejto časti domu sme nikdy nechodili, ich izba bola stále počas párty zamknutá. Preto som celkom nechápala prečo ideme tam.

Fredie vybral z vrecka kľúčik a vložil ho do zámky. Dvere sa otvorili a ja som vkročila do izby. Stále som vzlykala a  plakala. Cez zaslzené oči som zbadala veľkú moderné zariadenú izbu, bola ešte krajšia ako zvyšok domu.
Uprostred steny bol nádherný obraz a pod ním bola obrovská manželská posteľ. Ihneď som si na ňu sadla a šúchala si zaslzené oči. Fredie dvere opäť zamkol. Možno by to iných vydesilo, ale v tej chvíli som to tak nevnímala. Bola som rada, že už niesom s Jamiem. Fredie si sadol vedľa mňa na posteľ.

,,Ďa-akujem," vzykajúc som povedala a objala som Fredieho. Zrazu som si uvedomila, že mám na sebe iba prehodenú maskáčovú bundu a nohavice, ktoré Jamie ešte nestihol vyzliecť.

,,Ney, neboj už si v bezpečí," utešoval ma a podal mi jeho mikinu. Otočila som sa, dala dole maskáčovú bundu, obliekla si mikinu a na ňu opäť dala maskáčovú bundu.

,,Urobil ti niečo?" opatrne sa ma opýtal.

,,Nie, nestihol, vďaka tebe," povedala som a snažila sa prestať plakať. Fredie má hladkal po chrbte a utešoval ma.

Keď som sa dala ako tak dokopy opýtala som sa ho: „Ako si vedel, že som tam?"

,,Chcel som už ísť domov, išiel som si po veci, keď som započul tvoje výkriky o pomoc. Ani chvíľku som neváhal a vošiel tam a viac už vieš," vysvetlil mi a ja som bola nesmierne rada za túto zhodu okolností.

,,Ďakujem ti Fredie veľmi. Nikdy by som nepovedala, že Jamie bude niečoho takého schopný. Už ani neviem s kým som to chodila, príde mi, že to je iný človek," vyrozprávala som sa.