Dnešok bol pre Louisa veľmi dôležitý.
Už od pol siedmej rána sedel pred televíziou vo svojom rozľahlom byte a nervózne si obhrýzal nechty. Nielen, že ho dnes čakal dôležitý zápas, jeho manažér Charlie mu mal oznámiť veľkú novinu. Poznal Charlieho pomaly viac ako seba samého, a tak vedel, že to bude buď nejaká hlúposť, alebo práve naopak, niečo dosť dobré.
Upokoj sa Louis, pomyslel si chlapec, keď sa pozrel na veľké nástenné hodiny, ktoré ukazovali pár minút po desiatej hodine ráno. O pol hodinu pôjde z bytu. Do jedenástej stíha prísť na štadión, kde ho čakal tréner spolu s tréningom.
"Ugh, už to nevydržím," zašomral si Louis, keď sa ručička na hodinách od vtedy, kedy sa pozrel na ňu naposledy, pohla len o tri minúty. Jednoducho si vzal svoju športovú Nike tašku s dresom a kopačkami, ktorú si prevesil cez rameno. V chodbe si obul bežecké topánky AirMax, pretože boli veľmi pohodlné a dobre sa v nich šoférovalo, aspoň Louisovi áno. Z malej misky pri dverách vzal zväzok kľúčov, pričom jeden z nich bol práve od auta čakajúceho pod bytovým komplexom.
Keďže si dobre uvedomoval, že príde ako prvý, a to nechcel, pretože by vyzeral ako nedočkavá bábovka, rozhodol sa, že sa po ceste zastaví v nejakej tej pekárni, aby si kúpil kávu a sladké pečivo. Neraňajkoval, a ak nechcel na ihrisku odpadnúť, nebodaj ešte počas zápasu, musel niečo zjesť.
"Dobré ráno, pán Tomlinson."
"Dobré ránko, pane."
"Ako sa dnes máte, pán Tomlinson?"
"Spalo sa vám dobre?"
Louis sa usmieval na pracovníkov, ktorý sa starali o bytový komplex. Muži pobehovali okolo s raňajkami na vozíkoch a ženy zas s upratovacími prostredkami v rukách.
Louis nebýval v hoteli, no raňajky mu vozili do bytu a keď sa po dlhom dni vrátil späť, byt bol čistý, akoby ho len dostal. Takže dalo by sa povedať, že ide o hotel, no každý tu mal svoj viacizbový byt. A nestál teda len pár tisíc libier.
"Prajete si priviezť vaše auto pred budovu?" spýtal sa muž pri dverách, keď Louis okolo neho pomaly prechádzal.
"Nie, nerobte si starosti, ďakujem," srdečne sa usmial a zatlačil do točiacich dverí, pričom ešte zachytil malý úsmev od muža, ktorý ho pred tým oslovil.
Keď Louis vošiel do rozsiahlých garážií pod budovou, len sa usmieval. Okolo stáli autá rôznych značiek. Niektoré mu dokonca prišli úplne neznáme. Bolo verejne známe, že v tomto bytovom komplexe žijú len tí najbohatší. A Louis medzi nich patril. Bol predsa hlavnou hviezdou anglického futbalu!
V momente, keď uvidel jeho čierneho miláčika, úsmev sa mu rozšíril. Ruku, v ktorej držal zväzok kľúčov, natiahol pred seba a krátkym pohybom stlačil gombík na kľúči od auta. Hneď sa ozval zvuk odomknutia a blikli obe predné svetlá.
"Ideme sa prejisť po Londýskych uliciach!" zašepkal nadšene Louis smerom k autu, keď otvoril dvere vodiča a ešte z vonku hodil športovú tašku na sedadlo spolujazdca. Potom sa s úsmevom posadil na sedadlo za volant, zapol si rádio, kde bolo už niekoľko mesiacov strčené cédečko s pesničkami starého hollywoodu.
~
"Louis!"
"LOUIS TOMLINSON JE PRAVDA, ŽE STE PRED DVOMA DŇAMI PRIŠLI DO VÁŠHO BYTU S NEJAKOU ŽENOU?!"
"Pane, môžme sa vás na niečo spýtať?"
"Viete niečo o hviezdach Brazílie? Ako si myslíte, že skončí dnešný zápas?"
YOU ARE READING
Blame - l.s ✔ |EDITING|
Fanfiction|EDITING| Láska je závislosť. Vášeň. Niekto, bez koho nedokážete žiť. Zabudneš na rozum a počúvaš len svoje srdce. Je ťažké nájsť cestu a nezamilovať sa... potom nežiješ svoj život. Ale musíš sa snažiť, lebo ak sa nasnažíš, nemôžeš...
