Vlčia nevesta

Prológ - Nový

Prikrčil sa, aby sa pripravil na skok. Svaly sa mu netrpezlivo napínali, vyceril tesáky a naježil srsť, aby nepriateľa zastrašil.

Andrew nemusel rozprávať, ale vedel, čo sa svojimi prižmúrenými očami snažil povedať. Bola to ľudská mimika. Na tmavosivom obrovskom vlkovi to vyzeralo prinajmenšom zvláštne, ale skoro akoby počul jeho myšlienky: kde sú teraz?

Jeho svorka by ho nikdy neopustila. Andrew mal za sebou ďalších vlkov. Stáli tam nehybne ako stráž, hrdí a odhodlaní.

A Sam bol sám. Nikto neprichádzal, zo sekúnd sa stávali minúty a on si bol istý, že ak by na neho protivníkova svorka zaútočila, neprežil by.

Boli v značnej presile. Jeho jediná možnosť bola vyzvať na súboj iba alfa samca, pretože v súboji jeden na jedného by bezpochyby vyhral. Telo Andrewa nebolo stavané na boj. Bol príliš vysoký a neobratný. Možno by mu neutiekol, ale zaiste by ho porazil. A preto sa mu neprestajne díval do očí, čakajúc na akciu. Nezaútočil ako prvý, pretože vedel, že by mu to jeho svorka vrátila.

Nemal na výber. Musel len čakať.
Znovu zaprskal na Andrewa, aby si trúfol prejsť popri ňom.

Druhý alfa samec natiahol štíhlu nohu dopredu, akoby sa chystal vykročiť, ale vzápätí sa posadil. Sam prestal vrčať a ticho sledoval, ako k nemu otočil nechránený bok. To bola jeho príležitosť. Zatiaľ nemohol zaútočiť. Stále okolo neho stálo až šesť vlkov. Bola to len provokácia. Nesmel nechať svoju živočíšnu stránku, aby nad ním prevládla a vrhla sa do boja.

A potom na neho Andrew znovu otočil svoj divý pohľad, ticho zavrčal a zvyšných šesť vlkov vykročilo Samovým smerom.

Tak teda dobre.

Ako človek bol vždy rozvážny, udržiaval si myseľ chladnú a pokojnú a nenechával prúd myšlienok, aby nad ním získal kontrolu. Ale keď mal na sebe kožuch vlka, bol nespútaný, slobodný. Nič mu nestálo v ceste. Mal vycibrené zmysly a silu, akú si človek nedokázal ani predstaviť. Ak to mal byť jeho posledný boj, rozhodol sa odísť so cťou. Ale kto sa len postará o jeho svorku?

V tej chvíli zahnal všetky myšlienky a začal sa sústrediť na prítomný okamih. Blížilo sa k nemu šesť vlkov, bezpochyby väčších než bol on sám, ktorí mali jediný cieľ: zabiť ho. Chytili ho v nesprávnej chvíli, samotného, ale preto, že to bolo jeho územie, stále veril, že spravodlivosť zvíťazí.
Andrew už dlho porušoval pravidlá a navštevoval jeho územie tak, ako sa mu zachcelo. Novinkou však bolo, že sa rozhodol zaútočiť. A Sam nemohol pochopiť, prečo.

Toto bol vrchol všetkého. Ak by ho však porazil, pripadlo by celé jeho územie jemu. A to Sam nesmel dopustiť. Jeho svorka si zaslúžila stály a trvácny domov.

Pozbieral všetky sily, ktoré v sebe našiel a s odhodlaním, aké dosiaľ nepoznal, sa vrhol vpred. Skočili na neho bez rozmyslu, inštinktívne a všetci naraz. Poľahky sa vyhol ich tesákom a vyšiel z masy tiel, ktorá sa zliala do jednej veľkej gule. Začul kňučanie, keď zaboril tesáky do najbližšieho vlka. Ten sa za ním strhol, ale nestihol ho pohrýzť. Z iného smeru ucítil prudký náraz, ktorý ho sotil do najbližšieho stromu. Na malý moment sa mu zatmelo pred očami, čo stačilo na to, aby ho jeden z vlkov chytil zubami za kožuch.

Zakňučal zo silného prívalu bolesti, ktorý mu zastavil až kdesi v chrbtici. Zrazu boli všade. Hrýzli ho, trhali.

Cvakal tesákmi do prázdna, neustále sa mu uhýbali, ale ich útoky boli presné, no nezosynchronizované. Všimol si to, keď na neho skočili dvaja vlci naraz a neúmyselne sa zrazili. S vervou sa do seba pustili.

Nenechal sa zlákať rozptýlením a využil jedinú príležitosť, ktorú dostal. Kým sa ich Andrew snažil upokojiť, zvyšní štyria vlci prestali dávať pozor. Rýchlo sa okolo nich prešmykol a bežal, čo mu sily stačili. Zranenia ovplyvnili jeho výkon v behu a tak si uvedomoval, že ho o chvíľu dobehnú. Preto zastal, hlasno zavyl, volajúc o pomoc, a znovu sa vrhol vpred, hoci mu Andrew a jeho svorka boli v pätách.