Vlčia nevesta

2. Kapitola - Nová

„Ako ti môžem pomôcť?" do ticha noci sa vkradla jeho nevinná otázka.

Dlhým pohľadom si ju premeral od spodu až nahor a zastal na trasúcich sa ramenách. Mala na sebe sveter, ktorý odhadoval ako nie veľmi teplý, a prsty vystierala a následne zatínala do pästí. Myslel si, že je to od zimy, ale po pár sekundách z nej ucítil pach, ktorý prezrádzal jej nervozitu.

Cítil, ako sa mu kútiky úst nadvihli do úsmevu. Aké zvláštne. Usmieval sa len veľmi zriedka. Ale v prítomnosti tohto zvláštneho, krehkého stvorenia sa smiala aj jeho duša. Zrazu mal vnútro naplnené pokojom a akousi iskrou, čo v ňom zapálila oheň.

„Ak je ti zima, mala by si sa vrátiť dovnútra," tváril sa, že to nezbadal a rýchlo zatlačil novonabudnuté pocity do úzadia. Najradšej by ju však vzal do náručia a poriadne zohrial.

Zarazil sa nad touto myšlienkou.
Prišla tak nečakane a netušil, kde sa vzala. Vždy si strážil nastavenie svojej mysle a takýchto spontánnych nápadov si nebol vedomý.

„Ja...no, vlastne hľadám Al. Nevidel si ju?"

„Alisha tu nie je," jeho odpovede boli strohé a hovoril veľmi chladným tónom. Z toho dôvodu na ňu pôsobil nedôveryhodne.

Ale aj napriek jeho postoju z neho cítila niečo dobré. Príjemné. Niečo, pri čom jej srdce búchalo v pomalšom tempe. Krv sa jej ale vlievala do žíl veľmi prirodzene a napĺňala ju nevysvetliteľnou radosťou.

„Nevieš, kedy sa vráti? Niečo by som od nej potrebovala." Prehrala si znovu jej meno v hlave. Alisha. Chcela si to pamätať.

„Pravdepodobne až ráno," znovu sa na chvíľu zadíval na les. Jeho pohľad bol celý čas zamyslený, ale napriek tomu vystupoval, ako by mal myseľ čistú a pokojnú ako hladina horského jazera.

„Tak to bude problém, mala ma odviezť do mesta," poklopkala si prstami po čele a otočila sa na odchod.

„Kam ideš?" zastavil svetlovlásku na pol ceste k domu. Zhlboka sa nadýchla, neschopná odpovede, pretože jej na um nič neprichádzalo. Naozaj - kam chce vlastne ísť?

„Asi po svoje veci. Al, teda Alisha, ich nechala vo vstupnej hale."

„A kde by si chcela ísť?" pokračoval. Jeho záujem o toto čudné krehké stvorenie vzrástol. Normálne sa s ľuďmi nemiešal. Väčšinou sa s nimi stýkal iba kvôli svojej práci. Máloktorých by nazval svojimi priateľmi. Boli to skôr dobrí známi, ale vídal ich iba pre riešenie pracovných záležitostí.

„Hm, do mesta?" objala si ramená, pretože jej naozaj začínala byť zima, a konečne sa otočila tvárou späť k Samovi.

„Ukážem ti, kde dnes môžeš prespať. Ráno ťa odveziem," pristúpil k nej bližšie, ale obišiel ju s úctivou vzdialenosťou. Naznačil rukou, aby ho nasledovala, keď vykročil k domu.

„Nemôžem tu prespať," namietla okamžite. Toto nie je hotel, alebo áno?
„Len pred malou chvíľou si spala na pohovke. Budeš v tom pokračovať, len ti bude pohodlnejšie," zazdalo sa jej, že sa usmial.

„Ale to nebolo úmyselné," dlaňou si plesla po čele, keď si uvedomila, že ju videl spať. A pravdepodobne nie len on. Snáď len nechrápala, to by bol celkom trapas.

Sam už nič nevravel, len sa uistil, že to krehké žieňa kráča za ním.

Keď zasvietil na drevenom schodisku nachádzajúcom sa v chodbe za obývačkou, okrem žltého bočného svetla zasvietili aj LED pásiky na každom schode, vďaka čomu kráčala s väčšou istotou. Jej veci nechali vo vstupnej hale. Trvala na tom, pretože chcela byť pripravená na odchod v čo najskorších hodinách. Vybrala si len pyžamo.