Tajomstvo sfingy

6. september 2006

06.09.2006

Včera sme paniku robiť nechceli, ale keď sme dneska vstali, hodinky ukazovali takmer deväť hodín a Martinova posteľ bola prázdna, bolo nám jasné, že môžeme začať panikáriť. Na raňajky sme ani nemali chuť a tak sme sa ho vybrali hľadať (nechceli sme si robiť problémy tým, že by sme to oznámili učiteľom a Martin by sa nakoniec vrátil s tým, že chcel len zažiť noc v púšti alebo nejaká podobná hlúposť). Rozhodli sme sa začať tam, kde sa stopy po Martinovi končili – pri Sfinge. Nikde v jej okolí sme ho, ale nevideli. Veva sa chcela rozhliadnuť po okolí z výšky a chcela na ňu vyliezť. Maťa ju, ale zastavila s tým, že počula o tom, že posledný faraón, ktorý vládol v Egypte pred príchodom Alexandra Veľkého skryl do Sfingy niečo cenné a uvalil na ňu kliatbu, podľa ktorej mala to najcennejšie strážiť a zničiť každého, kto by sa to pokúsil získať.

„ Čo to má s tým spoločné?" opýtala sa jej Veva podráždene. Moje dvojča neznášalo moje alebo Matine mudrovanie, zvlášť ak to nemalo nejaký podstatný význam.

„ Hovorí sa tiež, že každý kto sa Sfingy dotkne bude zabitý strašnou smrťou. Jeho telo sa nikdy nenájde, aby nemohlo byť pochované, a zosnulý nemohol viesť pokojný posmrtný život."

„ To sú len nejaké povery!" osopila sa na ňu Veronika.

„ Nie, je v tom aj niečo viac, počet ľudí, ktorí zmizli po tom, čo boli pri Sfinge je dosť vysoký. A všetky tri dobre vieme, že Martin by bol schopný dotknúť sa Sfingy, pretože zrejme o tejto povere ani nepočul."

„ Hovorí ti niečo význam slova povera?" opýtala sa jej ironicky Veva, za čo si vyslúžila podráždený pohľad od Mati. Zrazu sme začuli nejaký tlmený zvuk.

„ Počuli ste to?" opýtala som sa ich či sa mi to len nezdalo.

„ Čo či sme počuli?" opýtala sa ma Maťa.

„ Nika nevymýšľaj! Vieš ako neznášam, keď sa snažíš skončiť hádky tým, že jednoducho zmeníš tému!" tlmený zvuk sa zopakoval. Teraz to už, ale počuli aj moje sestry aspoň tak som usúdila podľa ich výrazu.

„ Odkiaľ to išlo?" obzerala sa Maťa okolo seba.

„ Niekde z tade!" ukázala smerom odkiaľ zrejme ten tajomný zvuk išiel. Rozbehli sme sa tým smerom a uvideli sme niečo naozaj zvláštne. Uprostred piesku bola jama. Jama, ale nebola z piesku. Bol to kameň. A na dne jamy sme videli Martina, ako volá o pomoc. Jama bola dosť hlboká na to, aby sa z nej sám dostať nevedel, ale málo na to, aby sme ho z tade nevedeli vytiahnuť my.

Vzhľadom na to, že Martin nejedol od včera obeda a my sme dneska nemali raňajky, rozhodli sme sa pobrať hneď do hotela, aby sme si vychutnali dobrý obed.

Posilnený obedom sme sa rozhodli ísť si zaplávať. Skúšali sme z Martina vytiahnuť, čo stalo. On nás, ale odbil s tým, že teraz nemá náladu. Nechali sme ho nech sa trochu odreaguje a večer, keď sme ležali v posteliach, sme sa ho opýtali znova. Bolo na ňom vidno, že sa mu o tom stále nechce hovoriť, ale nakoniec sa rozhovoril: „ Ja ani neviem, čo sa poriadne stalo. Pamätám si, že som bol včera pri sfinge. Bola vysoká a niečím ma stále fascinovala. Dokázal som sa na ňu dívať dlhé hodiny. Potom ma napadlo, trochu sa rozhliadnuť po okolí z výšky. Chcel som na ňu vyliezť. Ja viem, že je to detinské, ale bol by to skvelý pohľad! Toho pohľadu som sa, ale nedočkal. Keď som sa jej dotkol, pripadalo mi to, akoby nebola z kameňa, ale z mäsa a kostí. Strhol som sa, keď som zacítil, že sa pohla. Zdvihol som hlavu a videl som jej oči, mali žiarivo zelenú farbu a mala veľmi nahnevaný výraz, ak to tak možno nazvať. Nebolo mi treba vravieť, že je zle, vedel som, že musím odtiaľ, čo najskôr zmiznúť. Chcel som sa rozbehnúť, čo najďalej od toho šialenstva. Neubehol som poriadne ani meter a všimol som, že sa sfinga postavila a to ma znovu prikovalo na miesto. Osvietila ma totiž žiara z toho, čo sa nachádzalo pod ňou!"

„ Chceš povedať, že tá legenda o tom, že sfinga ukrýva niečo cenné je pravdivá?" ohromene sa spýtala Maťa.

„ Niečo cenné? Slabé slovo! Taký obrovský poklad som dosiaľ nevidel ani v rozprávkach. Moju fascinovanosť pokladom, ale sfinga kruto využila. Mávla labou smerom ku mne a rozvírila tým piesok, ktorý ma odniesol o niekoľko metrov ďalej. Keď som bol konečne na pevnej zemi, pevne som dúfal, že to je všetko. Moja nádej však bol veľmi rýchlo preč, pretože som znovu uvidel tie strašné zelené oči. Chvíľu sa pozerali priamo do mojich, zaplavila ma ďalšia vlna obrovského strachu. Potom sfinga odvrátila pohľad a z jej očí vyšli zelené lúče. Ich žiara zaplavila celú krajinu okolo mňa. Ja som v tej chvíli pocítil zvláštnu vyčerpanosť. Niečo ma nútilo zavrieť oči a spať. Snažil som sa tomu nutkaniu spať odolávať, ale márne po chvíli ma únava premohla."

„ Kedy si sa prebral?"

„ Chvíľu pred tým ako ste ma našli, ale bolo tam ešte niečo zvláštne. Sen!"

„ Sen?" začudovali sme sa všetky tri.

„ Viem, že to bude znieť divne, ale počas toho, ako som bol mimo sa mi sníval stále dookola jeden sen."

„ Aký?"

„ Nespomínam sa naň celkom presne, ale stál som pred sfingou. Nebol som to však celkom ja, neviem to presne vysvetliť, ale bol to taký pocit, že som to ja, ale zároveň nie. Hovoril na mňa nejaký muž, trochu čudne oblečený."

„ Ako myslíš čudne oblečený?"

„ Nepamätám si to presne, bol to len sen, len si pamätám, že bol čudne oblečený a prišiel mi známy, aj keď s určitosťou viem, že som ho nikdy nevidel. Hovoril mi niečo nejakým jazykom, trochu pripomínal arabštinu, ale nebola to celkom ona."

„ Nepamätáš si, o čom ste sa rozprávali?"

„ Nie nepamätám, ako vravím ten sen sa síce opakoval stále dookola, teda ten muž hovoril stále to isté." Nastalo myšlienkové ticho, ktoré Martin okamžite využil: „Ak ste už s výsluchom skončili, tak už idem spať. Toto bol fakt deň nad moje sily! Dobrú noc!"

Martin sa otočil k stene a ani sme sa nenazdali už ticho pochrupoval.

„Hovorila som, že na tej povere niečo je!" oznámila nám Maťa víťazoslávnym tónom.

„Musíš sa vždy vyťahovať!" odsekla jej nahnevane Veva.

„Maťa, prepáč, ale oproti tej povere je tu dosť veľa nejasností. Nemala by ho sfinga zabiť tak, aby ho už nikto nenašiel? A silno pochybujem, že v tej legende stojí to, že sfinga sa vrhne za jedným „votrelcom" a nechá poklad úplne nestrážený. Netvrdím, že na tom nie je niečo pravdy. Naozaj to bolo divné, ale že by za tým bola kliatba na ochranu pokladu? To by sa sfinga podľa mňa chovala dosť nelogicky." Prispela som do diskusie svojim názorom.

„Dajte pokoj už s tými poverami, vy vážne veríte v povery? Zrejme sa mu zdala nejaká fata morgana alebo si to jednoducho vymyslel, aby bol zaujímavý." Namrzene odsekla Veva a obrátila sa k stene.

Potom už nastalo ticho. Vevine slová tvorili najpravdepodobnejší záver tohto všetkého. Ja som sa rozhodla už ďalej nefilozofovať a radšej spať. Napokon Martin mal pravdu bol to fakt ťažký deň.