Tajomstvo sfingy

9. september 2006

09.09.2006

Nebolo ešte ani deväť, keď sa miestnosťou ozval Matin budík. Nehodlala som vstať a prevrátila som sa na druhý bok smerom k stene. Bohužiaľ, to bol môj naivný omyl. Zrazu som sa ocitla bez prikrývky a zažmúrila som na Maťu, ktorá ju držala v ruke.
„Vstávame! Dnes si nemôžeme dovoliť vyspávať!" kričala Maťa a k mojej prikrývke sa pridala aj tá Vevina. S Martinom však musela Maťa zvádzať pomerne boj, kým sa jej podarilo aj ukoristiť tretiu prikrývku. „Tak vstávajte ospalci! Musíme sa rýchlo najesť a ísť k Sfinge. Niekde ste museli urobiť chybu a my musíme zistiť, kde!"
„Prečo sme museli urobiť chybu my?" nadvihla obočie Veva, ktorá si sadala na posteľ, „Čo ak si ju urobila ty pri čítaní tej mapy?"
„Nezmysel! Skontrolovala som tom niekoľkokrát! Niečo ste museli pokaziť na mieste. Hýbte sa!" na zdôraznenie svojich slov dokonca zatlieskala.
„A čo nejaká nenápadnosť? Chceš sa tam motať, medzi davom ľudí?" opýtala som sa Mati a rozospato som si sadla na posteľ.
„Nie som z toho nadšená, ale odmietam čakať."
„Alebo pripúšťaš, že si urobila chybu a chceš to zistiť, čím skôr, aby si nás mohla poslať na správne miesto." hneď sa príležitosti chytila Veva. Nechápem ako je možné, že sa moje sestry majú silu dohadovať už takto z rána.

Raňajky si neužil nikto z nás, pretože Matino neustále poháňanie nás obralo o akúkoľvek chuť do jedla. Veva sa v jedle viac menej len prehrabovala, aj to určite len preto, aby Mati urobila nervy svojim zdržovaním. To sa jej síce podarilo, ale toto provokovanie Mati spôsobilo akurát to, že bola ešte nedočkavejšia a poháňala nás ešte viac. Na jej veľké potešenie sme nakoniec všetci dojedli a ona nás už rovno hnala von. Ak si niekto z nás aj chcel ísť po raňajkách pre niečo na izbu, mal smolu, Maťa bola schopná nás dostať k sfinge aj násilím.

Na miesto sme prišli ešte pred jedenástou, pričom sa okolo nás mlel dav ľudí. Veľa námahy sme museli venovať aj tomu, aby nás dav ľudí nerozdelil a mohli sme ostať spolu. Na Matin príkaz sme s Vevou znovu odrátali 800 krokov a zastali na rovnakom mieste ako včera. Aspoň sme jej to hovorili, ale popravde, kto si má pamätať, kde presne stál uprostred piesku. Maťa na naše miesto len nakrčila obočie a z batoha vytiahla malú lopatku, aká sa používa v záhrade a začala ňou kopať. My traja sme ju mali obstúpiť a kryť ju vlastnými telami. Nech si o nás myslel ktokoľvek okoloidúci, čokoľvek, našťastie sa pri nás nikto nepristavil. Maťa sa zdvihla so zamračeným výrazom.
„Nič tu nie je." prehlásila so zavrtením hlavou.
„Možno je, možno hľadáme zrnko piesku." uškrnula sa na ňu Veva, čím si vyslúžila hrsť piesku, priamo do vlasov.
„Nebuď smiešna. Ten, kto ten poklad ukryl a vytvoril strážcu, musel mať spôsob ako sa k nemu dostať. Zrnká v piesku by ani ona neposkladal." zavrtela hlavou a prešla pohľadom vzdialenosťou od Sfingy až k pyramíde, „Hmm, Martin, skús to ty!" vyzvala ho Maťa.
„Ja? Prečo?"
„No, pretože oni dve evidentne nemajú správne kroky," ukázala na nás s Vevou, „ja som príliš vysoká. Pohybujem, že by nejaký človek z tej doby bol tak vysoký. Aj ty si síce dosť vysoký, ale predsa len si nižší. Naviac mapa je technicky tvoja."
„Akoby to, že je mapa moja niečo na veci menilo a tú výšku mi nemusíš predhadzovať na oči." odfrkol si Martin a trochu urazene si to zamieril k sfinge. Fakt, že ho Maťa pred pár rokmi prerástla bol pre neho stále pomerne trpký.

Martinove kroky boli o niečo väčšie než moje s Vevou, ale zdalo sa mi, že aj tak svoje kroky zmenšuje. Nezdalo sa mi to, avšak neodvážila som sa prehovoriť. Všetci sme mali plné zuby už Matinho komandovania, takže ďalšie pripomienky by už mohli byť spojené s výbuchmi zlosti alebo hnevu. Po asi polhodine nakoniec Martin zastal pred veľkou pyramídou. Maťa sa k nemu okamžite zohla aj so svojou lopatkou, ale on ju zastavil. Stále nemal plných 800 krokov. Bol len v polovici poslednej stovky a ďalej mu už bránil ísť múr pyramídy. Maťa tomu nechápala a krútila hlavou, následne sa rozhodla, že určite má pyramída tajný vchod a ona ho nájde. Viditeľný vchod do tejto pyramídy údajne nikdy nebol a ak aj bol, tak ho v priebehu vekov niekto z nejakého dôvodu proste zastaval. Do práce zapriahla aj mňa, Veva sa včas vyhovorila, že ide do hotela a donesie nám obed.

Nemusím hovoriť, že hľadanie tajného vchodu nám absolútne nešlo a keď prišla Veva a nahádzali sme do seba obed pokračovali sme v obchádzaní pyramídy. Márne. Všetky steny boli rovnaké, žiadna diera, žiadna páčka. Proste absolútne nič. Pozrela som sa na Vevu a pohľadom sme si vymenili myšlienky. Nemalo to zmysel. Žiaden tajný vchod tu nebol.
„Čo robíš? Prečo nestojíš?" začuli sme Matin rozladený hlas. Okamžite sme sa s Vevou postavili a bežali späť na stranu, na ktorej sme nechali Martina a evidentne sa tam objavila aj Maťa. Videli sme Martina, ktorý sedel na zemi. Maťa rozčúlene poskakovala vedľa neho.
„Ak stratíš miesto, kde si stál, tak sme tu strávili celý deň úplne zbytočne."
„Nevyvádzaj, prosím ťa! Sedím presne tam, kde som stál." zavrtel unavene Martin hlavou.
„Ako vieš, že si zastaneš presne na to správne miesto? Čo ak budeš stáť o krok mimo a my nebudeme mať šancu nič nájsť."
„Žiadnu šancu ani nemáme! Čo čakáš, že sa chytíš kameňa a on sa odsunie. Ako napríklad tento!" pokrútil hlavou Martin, pričom natiahol ruku a na dôkaz sa dotkol jedného kameňa. Vyznelo by to skvelo, keby sa hneď po jeho dotyku stena pyramídy odsunula a my sme mali cestu voľnú. Ono to, ale bolo trošku inak. Martin sa dotkol kameňa a nič sa nestalo. Akurát si Maťa stála vyslovene za tým, aby sa postavil a tak sa napokon musel podvoliť. Maťa sa spokojne usmiala a vydala sa smerom k nám. My s Vevou sme sa snažili udržať vážnu tvár, keďže Martin smerom k nám robil grimasy, ktoré otočená Maťa nemohla vidieť. Počas toho sa natiahol po jednom z kameňov, akoby ho chcel zo steny vytrhnúť, avšak jeho ruka prešla cez kameň. Martin nechápavo zamrkal a skúsil to opäť. Jeho ruka prešla cez kameň, znova. Ja s Vevou sme na to len prekvapene pozerali a to prilákalo aj Matinu pozornosť.
„Vidíte, hovorila som vám, že to niekde bolo." uškrnula sa víťazoslávne Maťa a priskočila k Martinovi a aj ona sa dotkla kameňa. Jej ruka opäť vošla do steny. Martin vystrel nohu, ktorá sa tiež stratila v stene, avšak rýchlo ju stiahol späť.
„To je super! Tak na, čo čakáme?" prehlásila Maťa a vrhla sa do steny. Martin ju však chytil za rameno a strhol späť:
„Počkaj!" zavrtel krátko hlavou, „Nevieme, čo je na druhej strane. A ja dnes ani nemám chuť to zisťovať."
„Čo tým chceš povedať?" prižmúrila na neho oči Maťa.
„Nevieš, čo tam je. Čo ak tam je rozzúrená sfinga alebo čokoľvek. Je neskoro, poďme sa na hotel vyspať a zajtra sa môžeme vrátiť." navrhol Martin, ale nepozeral sa priamo na ňu, ale na nás dve. Prikývli sme. Mal pravdu, bolo už neskoro a predstava postele a studenej sprchy bola pre nás lákavá. Dobrodružstvo, ktoré čakalo za mizivou stenou síce bolo lákavé, ale čo ak je v ňom ďalšia hádanka a slepá ulička. Radšej ísť spať s pocitom očakávania ako sklamania.