Tajomstvo sfingy

12. september 2006

12. 09.2006

Po včerajšom a predvčerajšom zážitku a ťažkej noci, sme dnes neboli schopný vyliezť z postelí až doobeda. Po raňajkách sme si na izbe sadli do kruhu a mapu s kameňom položili do prostriedku nášho kruhu. Dlho sme na tieto dve veci hľadeli a vo vzduchu visela nevypovedaná otázka. Chceme pokračovať aj napriek tomu, že sme takmer uviazli v pyramíde?

Každý z nás si túto otázku kládol v duchu a bojoval sám so sebou. Nikto ju nepoložil nahlas ostatným. Ak mám hovoriť za seba, tak ma samozrejme celé to uväznenie v pyramíde dosť rozhodilo. Prirodzene sa toho celého bojím, ale na druhej strane... Keď sme s týmto začínali, bolo to, akoby sme vstúpili do nejakej knihy. A predsa každá kniha musí dôjsť do svojho šťastného konca. Nechať príbeh nedopísaný by bolo zbabelé a na viac, myslím, že nikto z nás by si neprestal dokonca života klásť otázky ohľadom toho, čo by bolo ďalej. Môj názor bol teda jasný, chcela som pokračovať. Pozrela som sa po súrodencoch a videla som, že Martin položil ruku na mapu s miernym prikývnutím. Maťa urobila to isté. Nasledovala som ja a Veva sa len uškrnula: „Ja nie som slaboch, na mňa to nezvalíte." Po svojich slovách priložila svoju ruku na moju. Ruky sme postupne odtiahli a Maťa si zatiaľ vzala mapu a vytiahla veľkú knihu. Chvíľu bola ponorená v jej obsahu a v mape než knihu s teatrálnym buchotom zavrela.

„Nemohla by si si tieto „dôležité" prejavy odpustiť?" podrýpla ju Veva.

„Nie, nemohla. A vôbec chcete počuť, kde je druhý predmet alebo nie?" Maťa nasadila síce urazený výraz, avšak podľa vzrušenia v jej očiach, bolo zrejmé, že aj sama nám to túži povedať.

„Hovor!" vyzval ju Martin.

„Fajn, takže tu sa píše, že svoje kroky nasleduj. Tam, kde si bol ťa povedú. Hľadaj, ale cesty skryté. Medzi kľúčom a bránou ďalší nájdeš." preniesla Maťa, pričom sa pokúsila napodobovať nejaký tajomný hlas z filmov.

„Ďakujeme za patričný herecký výkon. Máte niekto tušenie, čo to znamená?" opýtala som sa súrodencov.

„No, podľa mňa je tá nápoveda celkom jasná. Druhý kľúč musíme hľadať niekde medzi Sfingou, to bude tá brána, a pyramídou, kde bol druhý kľúč. Ale nechápem, čo znamenajú tie skryté cesty." povedal Martin a pozrel na nás.

„Ak by kľúč bol medzi pyramídou a Sfingou, predsa by sme ho našli už spolu s tým prvým, nie?" zamrkala na nás spýtavo Veva.

„Nemyslím si!" zavrtela som hlavou. „Nevedeli sme, čo hľadáme a ako to má vyzerať."

„To na tom nič nemení." zasiahla do debaty aj Maťa, „Ak máme hľadať skryté cesty, tak to bude ukryté niekde v nich. Nie na povrchu, všetkým na očiach."

„A kde nájdeme skryté cesty? Vchod do pyramídy bolo priam nadľudské nájsť." podotkla Veva.

„Nemám poňatie!" pokrčila Maťa ramenami a zahľadela sa na Martina.

„Čo je?" trhol sebou a rozhodil rukami, „Dobre, bolo divné, že sa pyramída otvorila práve mne, ale nemám potuchy ako som to urobil."

Jeho hlas znel úplne normálne a nikto z nás nepochyboval, že hovorí pravdu. Martin síce pyramídu otvoril a tie náhody a podivné zhody okolnosti boli skutočne zvláštne, ale žiadna z nás si nemyslela, že to Martin robí zámerne.

„Potom by sme mali pohľadať niečo v knižnici. Ide sa!" zavelila Maťa a my sme sa jej nátlaku podrobili. Pri východe z hotela nás však zarazil nápis v piesku. Bol už značne pošliapaný, takže tam už zrejme nejaký čas bol, ale na jeho mrazujúcom posolstve mu to neubralo: „Tí, čo ma okradli, sa sem už nevrátia." Odkaz bol písaný v modernej arabčine. Síce nás na moment napadlo, že by mohol byť pre nás, ale naše pátranie bolo predsa po podstatne starších veciach a tá moderná arabčina sa k tomu nehodila.

V knižnici nás nečakalo úplne to, čo sme čakali. Teda Maťu asi áno, ale nás ostatných rozhodne nie. Maťa nám nosila náhodné knihy a nútila nás v nich hľadať kombináciu znakov, ktorá mohla znamenať niečo o tajných chodbách. Vyberala hlavne knihy s legendami, ale márne. Nedarilo sa nám nájsť nič dôležité, aspoň ona to tak tvrdila. Po niekoľkých hodinách v knižnici sme boli všetci znechutení a rozhodli sme sa pre návrat do hotela. Avšak v polke cesty sa moji súrodenci rozhodli, že si pôjdu ešte oddýchnuť na pláž. Mňa síce lákalo ísť s nimi, ale radšej som sa vrátila na hotel. Musela som nejaký večer stráviť aj so Siu. Boli sme najlepšie kamarátky a na tento výlet sme išli spolu. Začínalo jej byť divné, že sa tak málo vídame hlavne, keď nás niektoré dni nebolo možné ani nikde nájsť. Rozprávali sme sa a hrali karty pomerne do neskorého večera, preto som bola veľmi prekvapená, keď som sa vrátila do prázdnej izby. Čakala som, že súrodenci tu už budú. Očividne som sa, ale mýlila. Kde môžu trčať? Že by ich Maťa ešte zatiahla do knižnice a stratili pojem o čase? Dúfam, že sa čo najskôr vrátia.