8. september 2006

3 2 1
                                    

08.09.2006

Ráno začalo pokojne a nikto z nás nezačínal včerajšiu nedokončenú debatu. Dokonca ani Maťa, ktorá bol včera najviac natešená. V pokoji sme teda všetci vstali a naraňajkovali sa. Bolo už približne štvrť na jedenásť, keď sme sa vrátili späť na izbu. Maťa dramaticky buchla dvermi, keď vošla do izby ako posledná.

„Tak, čo dneska podnikneme?!" jej hlas znel priam generálsky a od Martina si vyslúžila akurát nadvihnutie obočia.

„Gratulujem, vydržala si až dve hodiny, kým si s tým začala." venovala jej Veva úškrn.

Nasledovala debata, ktorá veľmi pripomínala včerajšok. Martin svoj názor nezmenil, on sa so Sfingou alebo tým, čo strážila nechcel ďalej zaoberať a chcel na to zabudnúť. Na druhú stranu Maťa si stála za tým, že to je úžasná príležitosť sa niečo nové naučiť (!!!). Ja som stále za Maťou, aj keď predstava toho, že sa niečo naučím, rozhodne nebola moja hlavná motivácia. Mne skôr išlo o dobrodružstvo a Vevu zrejme lákalo viac než jej presvedčenie Mati robiť napriek. Nakoniec väčšina z nás bola za to, aby sme ten predmet skúsili nájsť. Martin sa nakoniec ukázal ako svedomitý najstarší brat, a aj keď so značnou dávkou neochoty a katastrofických predpovedí, vyhlásil, že samé nás do toho nepustí.


Náš cieľ bol teda jasný, síce sme nevedeli, čo hľadáme, ale vedeli sme, kde to nájsť. Avšak našou nevýhodou bolo, že sme museli začať na predsa len pomerne turisticky obľúbenom mieste. Maťa však okamžite pri nadhodení problému prišla s návrhom. Ona a Martin pôjdu k Sfinge teraz a pokúsia sa zistiť, buď od turistov, alebo od miestnych, kedy je okolo Sfingy najmenej ľudí a potom tam pôjdeme my s Vevou a pokúsime sa predmet nájsť. Rozdeliť sme sa mali preto, aby sme pútali, čo najmenšiu pozornosť. Logiku to malo a tak sme sa s Vevou vybrali na pláž a tvárili sa, že si užívame more ako sme pôvodne aj mali v pláne. Martin s Maťou išli do terénu. Celkom ma prekvapilo, že Martin ani neprotestoval, že sa má k Sfinge vrátiť tak skoro.


Stretli sme sa až na hoteli pri obede. Pri obede nám Maťa vysvetlila, že sa máme poponáhľať, pretože obvykle okolo poludnia a popoludnia nezvykne byť pri Sfinge až toľko ľudí. Tým pádom by sme mali mať najväčší pokoj a čo najmenej svedkov.

„Nebolo by lepšie, keby sa skôr stratili v rušnom dave?" nadhodil Martin so zaujatým pohľadom.

„Nemyslím si! Stratiť v dave sa môžeš, keď niekoho sleduješ alebo podobne. Ale pochybujem, že by sa v dave stratilo aj to, že idú opačným smerom a zároveň hľadajú niečo pod pieskom."


Ťažko povedať či Matino myslenie správne. Nikto z nás však proti nemu neprotestoval. Akonáhle sme sa najedli vybrali sme sa s Vevou k Sfinge. Ako dvojičky sme nemali žiaden problém v tom, aby sme sa zhodli na veľkosti našich krokov a začali sme krokovať. 800 krokov bolo celkom dosť, avšak ako sme po poslednom kroku zistili, nebolo to dosť ďaleko od všetkého toho ruchu. V podstate sme sa ocitli medzi Sfingou a pyramídou.

„Nakoniec mala Maťa pravdu, keby tu bolo viac ľudí, určite by sme tu nemohli ani zastaviť, nie to hrabať." poznamenala som k Veve.

„To, že mala Maťa v niečom pravdu si predo mnou povedala posledný krát. Ale uznávam, že je to takto ľahšie." Veva jemne prikývla a venovala mi krátky úsmev. Na ďalšie rozprávanie však už nebol čas. Museli sme sa pustiť do hrabania. No a hrabanie v piesku rozhodne nie je sranda. Piesok totiž nedrží formu a sype sa späť. O tom, že sme budili prílišnú pozornosť ani nehovoriac. Našťastie, výhovorka, že nám do piesku spadla náušnica bola celkom dobrá a väčšina ľudí len so súcitným úsmevom išla ďalej. Rovnaké šťastie sme, ale nemali s hrabaním. Nech sme sa snažili akokoľvek, piesok sa proste sypal späť a keď sa nám aj podarilo vyhĺbiť nejakú jamu, nebola dosť hlboká. Proste to nešlo. My sme to však nechceli vzdať.

„Je to makačka, ale nevrátim sa na izbu s tým, že sme to proste vzdali."

„Prečo ma to neprekvapuje?" uškrnula som sa na Vevu, „Skús tam zahrabnúť len rukou. Sme dosť hlboko a ak tam niečo je, možno by si to dočiahla." nadhodila som k Veve. Tá len prikývla a ruku ponorila do piesku až pokiaľ to šlo.

„Nič necítim, len hromadu piesku. Možno ak budeme ešte hrabať."


Pokračovali sme v hrabaní a skúšaní stále dookola, avšak stále bez výsledku. A síce neochotne, ale museli sme sa na hotel vrátiť s prázdnymi rukami. Súrodencom sme vysvetlili, že proste žiaden predmet sme nenašli.

„Zrejme to bude len povera." pokrčila ramenami Veva.

„Hlúposť, to vy ste niečo museli pokaziť. Hľadali ste zle alebo..." začala namietať Maťa.

„...alebo je to len nejaká hlúposť alebo pasca Sfingy." pridal sa k Veve Martin.

„Nie, som presvedčená, že ste niečo urobili zle! Zajtra tam pôjdeme všetci štyria. Keď tam budem, určite prídem na to, čo treba urobiť." posledné slová si už Maťa len zamrmlala popod nos a ja si len domýšľam, čo povedala.

Tajomstvo sfingyWhere stories live. Discover now