Tajomstvo sfingy

14. - 15. september 2006

14.09.2006

Veva sa do rozprávania udalostí minulých dní veľmi nemala. Nedivila som, že sa chce najprv osprchovať a najesť, ale keď sme znovu sedeli na izbe, bolo vidieť, že nie je v o nič zhovorčivejšom stave než po prebudení. Nakoniec sa však predsa len rozhovorila.

„Keď sme sa oddelili a chceli ísť na pláž, ani nie po pár krokoch nám zrak preťalo zelené svetlo, alebo skôr jeho záblesk. Ten nás zrejme preniesol niekam preč, pretože keď sme po oslepení znovu videli neboli sme na pláži. Boli sme v úplnej tme v nejakej temnej chodbe. Neboli sme však sami. Neďaleko nás sa nachádzala múmia. Skutočná múmia obviazaná obväzmi." Veva sa pri tej spomienky striasla, „Múmia nás držala na tom jednom mieste chodby a nechcela nás pustiť ďalej. Neustále niečo opakovala v arabčine, čo Maťa identifikovala ako žiadosť o vydanie kameňa. Samozrejme, že sme jej ho nemohli vydať ani keby sme chceli, čo sme nechceli, pretože sme ho pri sebe ani nemali. Nevzala to práve najlepšie. Najprv to nechcela pochopiť a dookola to opakovala. Nakoniec teda poslala mňa, že mám priviesť aj teba aj kľúč. Predpokladám, že jej nejde len o to, získať späť kameň, keďže chce, aby som sa vrátila s tebou." pri Vevinych slovách som sa čoraz viacej tvárila zachmúrene. Toto rozhodne neznelo dobre.

„Takže musíme múmií dať kľúč?" zopakovala som po nej.

„No, chce to po nás. Ale Martin na mňa ešte kričal, nech sa to neopovážime spraviť, tak neviem." pokrčila ramenami Veva.

„Nie je v tomto prípade jedno, čo chce Martin? Potrebujeme ich predsa odtiaľ dostať. Ak to nie je pasca..." povzdychla som si.

„Neviem Nika, podľa mňa to celkom určite pasca je. Avšak, ak by sme jej aj kľúč chceli vrátiť, ako?"

„Ako?" zamrkala som na ňu spýtavo.

„No, múmia ma síce pustila, ale žiadnu cestu mi neukázala. Nevieme, kde sú a ani ako sa tam dostať." pripomenula mi Veva.

„Možno, ak by sme jej chceli kľúč nájsť, našla by si nás sama."

„To by teda urobila aj keby sme nechceli a po teba by neposielala mňa." zavrtela Veva hlavou a pozreli sme sa na seba. Aj keby sme sa chceli podvoliť múmií, nemali sme potuchy ako. Nemali sme žiadnu stopu ani nič, čo by nám aspoň približne napovedalo, kde ju nájdeme. Zároveň sme aj obe vedeli, že sa veľmi múmií podvoliť nechceli. Napriek tomu sme, ale zvyšok dňa strávili prehľadávaním miest, na ktorých som bola včera. Potrebovali sme nájsť niečo, niečo, čo by slúžilo ako vchod do temnej chodby, ktorá sme ani nevedeli, kde je. Bola príliš úzka na to, aby bola súčasťou pyramídy a taktiež príliš široká, aby bola nejako v Sfinge. Proste ani tak, ani tak.

Večer som sa zverila Veve so svojim pôvodným dnešným plánom a to oznámiť zmiznutie súrodencom, povereným orgánom. Ona, ale na môj návrh prudko zavrtela hlavou: „A čo im povieš? Ak im budeme klamať, tak ich nemajú šancu nájsť." pripomenula mi.

„Tak, čo budeme robiť?" rozhodila som rukami.

„Nič. Pozri, ak sa nevrátim ja, možno pošle aj niekoho z nich dvoch. Ak pošle Maťu, tak ona niečo vymyslí a ak Martina, možno aj on bude vedieť niečo viac."

Nepáčilo sa mi to, ale súhlasila som s Vevou. Boli sme v slepej uličke ako miliónkrát predtým. My dve sme nezmohli nič a ani sme na nič dôležité neprišli.

15.09.2006

Ráno múdrejšie večera... No v našej situácií to už dávno prestalo platiť, pretože aj napriek tomu, že sme sa s Vevou snažili niekam posunúť, niečo vymyslieť, bolo to márne. Zbytočné a bezvýsledné. Nenachádzali sme ani teoretické riešenie ako sa vyhrabať z tejto šlamastiky. Nechceli sme sa zmieriť s tým, že by sme o našich súrodencov takto prišli. Nehovoriac o tom, že ak múmia dostala ich, mohla dostať kedykoľvek aj nás. Iste nedávalo zmysel, prečo posielala Vevu po mňa a neprišla sama, ale nijako nám tento fakt nepomáhal k odpovediam.

Krátko pred obedom mi Siu zaklopala na izbu a podala mi hrubú knihu, ktorá vyzerala pomerne staro. Na jej väzbe sa blyšťal zlatý nápis Tajomstvá Egypta, nadpis bol v angličtine, čo bola prijemná zmena oproti tým arabským klikihákom, na ktoré sme sa pozerali dva týždne. Podľa Siu, našla celkom zaujímavú knihu a ak sa zaujímam o egyptské legendy určite by som si ju mala pozrieť. To s legendami som jej narozprávala, keď som bola minule s ňou a pýtala sa ma, prečo nikdy nie sme zastihnuteľný. Poďakovala som jej a knihu položila na stolík. Nemala som v pláne sa jej venovať.

„Čo to máš?" opýtala sa ma Veva.

„Nejakú knihu, čo mi dala Siu. Akoby sme mali čas, teraz čítať." mávla som nad tým rukou, ale Veva ma chytila za zápästie.

„Možno by sme mali." povzdychla si.

„Čože?"

„Netušíme, ako sa za tými dvoma dostať, môžeme celý deň obchádzať známe miesta a nebudeme o nič úspešnejšie. Ale ak sa náhodou Martin s Maťou vrátia, vieš si predstaviť, čo nám spraví Maťa, ak zistí, že sme mali nejakú knihu, v ktorej sme neskúsili nájsť odpoveď na druhú hádanku?"

„Počkaj, my stále hľadáme?" zamrkala som na ňu. Mala som pocit, že sme to vzdali. Že chceme obetovať kľúč, za slobodu našich súrodencov.

„Kým ten prvý kľúč máme v rukách, tak rozhodne áno." prehlásila a tak sme teda, keďže sme nič iné na práci nemali, začali listovať v knihe. A vyplatilo sa.

Kniha mala s históriou len málo spoločného, ale zaoberala sa hlavne legendami a povedačkami. Jedna z nich hovorila o tom, že všetky pyramídy ako hrobky dávnych faraónov, spolu so Sfingou a ešte nejakým dôležitými inštitúciami tej doby, sú poprepájané sieťou tajných chodieb a katakomb. Podľa povestí a legiend existuje veľa možností, ako do nich vstúpiť. Našli sme aj zmienku o 3 kľúčoch pred nohami Sfingy, ktoré by jeden vstup mali otvoriť. Avšak táto metóda pre nás nebola moc prínosná.

O niečo ružovejšie sa javila však iná cesta. Podľa tej sa dalo do tajných chodieb zostúpiť pri každej z pyramíd. Stačilo, aby si človek ľahol v blízkosti pyramídy do piesku a siahol na spodný rad kameňov. Následne ho piesok zhltne a on bude mať možnosť prejsť sa po chodbách, ktoré spájali mŕtvych kráľov s ich životnými inštitúciami. Ak mám byť úprimná, len ťažko by som toto považovala za dobrú správu. Už len samotná predstava, že človeka zhltne piesok mi neprišla, príliš prežiteľná. Bohužiaľ, toto bolo to jediné, čo by nám aspoň nejako mohlo pomôcť. Jednak sme sa mohli dostať ku kľúču a taktiež tu bola nádej, že tieto tajné chodby sú tie, kde múmia zatiahla Martina s Maťou.

Chceli sme ísť túto možnosť okamžite overiť, avšak strážnik z hotelu nás už odmietal pustiť bez dospelého dozoru. Vraj už bolo príliš neskoro. Zvláštne, že sme si doteraz nevšimli, že má tento hotel strážnika. Veva prehodila, že ho tam postavili možno kvôli nám a našim výletom. Mal to byť vtip, ale... Ono to možno nejaký pravdivý základ mať mohlo. No, vyzerá to tak, že na odpoveď, či je cesta do chodieb pod pyramídami si budeme musieť počkať do zajtra.