Tajomstvo sfingy

11. september 2006

11. 09.2006

Noc na tmavej podlahe s prerušovaným spánkom nám veľa síl nedala. O tom, že sme nemali ani jedlo nehovoriac. Voda vo fľaškách nám pomaly dochádzala, takže ani smäd sme neboli schopný uhasiť tak ako by sme chceli. Naša situácia bola zúfala. V noci sme sa neustále budili na aj ten najtichší šramot. Bolo jedno či to bol len niekto z nás, kto sa prevrátil na druhý bok, alebo neznáme šramotenie pod podlahou. Budilo to náš krehký spánok.

Po niekoľkých hodinách sme to s pokusom oddych alebo spánok postupne vzdali všetci. Stále sme boli unavení, bolelo nás celé telo od ležania na tvrdej zemi, ale dokázali sme udržať oči otvorené. Maťa sa postavila a znovu sa vydala skúmať stenu a Martin sa k nej pridal. Možno sme predtým niečo prehliadli. Možno predsa len tam bol jeden kameň, ktorého sa bolo treba dotknúť. Chytali sme sa aj tej poslednej nádeje. Avšak tá postupne slabla. Mohli to byť minúty alebo len hodiny, čo sme strávili pred pevnou kamennou stenou a neboli sme o nič bližšie k východu než predtým.

So stenou sme to po nejakom čase vzdali a rozhliadli sa po pyramíde. Všetci sme už boli frustrovaný a netušili sme, či sa odtiaľ niekedy dostaneme. Chceli sme kameň vrátiť na jeho pôvodné miesto, že možno to by nám vstup otvorilo, ale o tom nechcel Martin ani počuť. Odmietal nám vysvetliť, prečo. Na druhej strane sme ani nevedeli či za to môže kameň, alebo tu východ ani nikdy nebol. Prechádzali sme okolo rôznych predmetov, ktoré boli v pyramíde. Treba uznať, že faraón bol na svoj posmrtný život dobre vybavený. Jediné, čo mu chýbalo bola mäkká posteľ, jedlo a voda. Veci, ktoré by sa nám hodili v tej chvíli najviac.

Nikto z nás sa nechcel k sarkofágu veľmi približovať. Predsa len s najväčšou pravdepodobnosťou tam bolo ľudské telo. Avšak Veva nakoniec prekonala všeobecný strach a odpor. Pristúpila k nemu a pozorne si ho prezrela.

„Poďte sem!" zavolala na nás. Behom chvíľky sme boli pri nej. Ak niečo našla, čo by nás dostalo von, bol by to malý zázrak. V takomto štádiu zúfalstva sme už boli. Veva ukázala na priehlbinu na hrudníku sarkofágu.

„Pozrite! Vyzerá, akoby tam niečo patrilo." začala Veva a mala pravdu. Priehlbina v zlate vyzerala byť vyhĺbená zámerne, nie len ako nehoda nešikovného zlatníka(?).

„Máš pravdu! Vyzerá, akoby tam niekto urobil na niečo miesto. Ale na čo?" prikývla jej na to Maťa. Martin jemne pohladil zlatý preliačený povrch: „Myslím, že je to jasné. To miesto je dokonalé na toto." Z vrecka pritom vytiahol kameň, ktorý sme našli na spodku jamy.

„Myslíš, že tam patrí? Ale čo sa stane, ak ho tam dáme? Nepatrí ten kameň pred sfingu?" opýtala som sa ho trochu s obavami.

„No, ktovie možno toto je len kľúč a skutočný predmet sa nachádza v sarkofágu." pokrčila ramenami Maťa.

„To si nemyslím. Podľa mňa je kľúč toto." zavrtel hlavou Martin, „Ale evidentne patrí aj sem, takže možno to je aj cesta k východu."

„Dobre, ale čo ak sa ten sarkofág predsa len otvorí, alebo tým spustíme len ďalšiu pascu." pridala sa do debaty aj Veva.

„Nemáme veľmi, čo stratiť ak to skúsime. Sme v pasci a čokoľvek sa stane, môže to byť len lepšie." nadhodil Martin.

„Neviem. Napríklad ak by z toho sarkofágu vyskočila múmia, sotva by sa to dalo považovať za lepšie." zapochybovala som nad jeho slovami.

„V pasci tu sme. Ak tu nechceme ostať trčať na večnosť..." začala Maťa, ale koniec vety ostal visieť vo vzduchu. Nebolo treba, aby pokračovala. Všetci sme rozumeli. Vymenili sme si mlčky pohľad a jemne sme prikývli. Martin potom vložil kameň do priehlbinky. Skutočne tam presne pasoval. So sarkofágom sa síce nič nestalo, avšak stena, ktorou sme prišli sa rozžiarila a ostal v nej svietiť výrez dverí. Pozreli sme sa na seba s tichými nádejami. Ja s Vevou sme k nim vykročili a siahli na to svetlo. Ruka nám cezeň prešla. Nepokračovali sme ďalej, proste sme urobili krok späť a otočili sa na súrodencov.

„Stena tam nie je. Niekam to vedie." oznámila som im.

„Myslíte, že von?" opýtal sa nás Martin.

„Je to možné." prikývla Veva. Martin jemne prikývol a načiahol sa po kameni, ktorý vybral zo sarkofágu a skryl si ho v ruke. V tom momente svetlo dverí zmizlo. Martin okamžite vrátil kameň späť, avšak jeho tvár už nebola taká nadšená ako predtým.

„Ak chceme prejsť cez svetlo, musíme tu ten kameň nechať ako sa zdá." skonštatovala fakt, ktorý sme všetci tušili Maťa. Martin sa však z toho netváril vôbec nadšene: „Takže tu to má skončiť?" Z jeho úst vyšiel tichý povzdych.

„Pozri, ak nemá iný nápad, tak tu ten kameň musíme nechať alebo tu ostaneme s ním." prehlásila Maťa a pomaly si to zamierila k nám s Vevou. Tu už nebolo o čom sa rozhodovať, ani pre ňu. Martin však stále stál pri sarkofágu.

„Martin!" zavolala som na neho. Ten vzhliadol a v tvári mal zamyslený výraz.

„Choďte najskôr vy!"

„Martin!" Matin hlas už bol dôraznejší než ten môj.

„Som hneď za vami. Chcem len niečo skúsiť."

„Nerob hlúposti, čo ak tu uviazneš!" namietla aj Veva.

„Nič sa mi nestane. Vy choďte von, ak sa mi to nepodarí, tak proste vyjdem za vami. Ak je toto cesta von, tak potom kým mám kameň a sarkofág, bude sa dať otvoriť." Martinove slová nás veľmi nepresvedčili, ale on si stál za svojim. Prvá išla Maťa a stratila sa vo svetle. Nevedeli sme či je skutočne na druhej strane, ale boli sme rozhodnuté ju nasledovať. Chytili sme sa s Vevou za ruku, obhliadli sa na Martina a vykročili do svetla.

Svetlo, do ktorého sme vstúpili nás oslepilo a ani po pár krokoch sa nič nezmenilo. Až keď si naše oči zvykli na to ostré svetlo, uvedomili sme si, kde sme. Stáli sme pred pyramídou a naše nohy sa norili do horúceho piesku namiesto tvrdej kamennej podlahy. Nikdy som na piesku nestála radšej. Maťa bola hneď vedľa nás.

„Sme vonku!" vydýchla som radostne.

„Sláva, už som ani nedúfala, že sa odtiaľ dostaneme." priznala Veva.

„A čo Martin?" po Matiných slovách sme sa všetky otočili na stenu pyramídy, ktorou v tej chvíli prepadol aj náš brat. Doslova z nej vyletel a spadol do piesku, avšak v ruke držal kameň.

„Si v poriadku?" opýtala som sa ho.

„Ako sa ti podarilo dostať ten kameň zo sarkofágu?" opýtala sa ho Maťa. Martin sa nás len uškrnul a postavil sa: „Som v pohode. A proste som ho vybral a rozbehol sa. Preskočil svetlom skôr než zmizlo."

„Predtým to svetlo zmizlo okamžite. Ako to, že si to teraz stihol?" opýtala som sa ho.

„Neviem, proste som to stihol. Nie je to jedno?! Poďme odtiaľto, chcem vodu, jedlo a posteľ." na našu reakciu už Martin nečakal a vykročil na odchod. Aj keď sa nám jeho vysvetlenie nepozdávalo, iné sme nedostali. Po ďalších pár otázkach sa s nami na túto tému úplne odmietol baviť.

Prvá miestnosť, ktorú sme navštívili v hoteli bola jedáleň. Našťastie sme stihli ešte posledné zbytky obeda. Nie je nič lepšie, ako hotely, kde sa obed servíruje ešte o tretej. Pri jedle nikto nehovoril, proste sme len jedli, akoby to malo byť naše posledné jedlo v živote, alebo prvé? Po obede sme išli do izby v podobnom tichu. O ďalšom hľadaní nepadlo ani slovo. Nikto s tým nezačínal, nikto sa o to nezaujímal. Sme radi, že ležíme na mäkkých posteliach a v klimatizovanej miestnosti.