Tajomstvo sfingy

16. september 2006

16.09.2006

Aj napriek nepokoju, ktorý sme zo straty súrodencov cítili, sme mali pomerne tvrdý spánok. A ten sme potrebovali, aby nám dodal energiu. Ráno sme vyrazili z hotela po krátkych raňajkách pomerne zavčasu. Naše kroky boli rýchle a najradšej by sme sa rozbehli, avšak nechceli sme budiť zase priveľa pozornosti. Mali sme pocit, že piesok nás spomaľuje viac než obvykle. Že cesta k pyramíde je dlhšia než obyčajne. Boli sme strašne šťastné, keď sme zastali pred ňou. Tam sme sa, ale zarazili. Naozaj stačilo si len ľahnúť do piesku a ďalej už to malo ísť samo.

S Vevou sme síce zdieľali pochybnosti, ale nemali sme, čo stratiť. Naopak, mohli sme len získať a tak sme si ľahli do piesku a nič sa nedialo. Ani sme sa necítili prekvapene, že návod v knihe nezabral, keď bol taký primitívny. Ležali sme tam ešte hodnú chvíľu než sa Veva ozvala:

„Nemali sme urobiť ešte niečo?"

„Ešte niečo?" opýtala som sa jej.

„No, niečo. Musí sa to nejako spustiť predsa. Určite to nemôže zhltnúť každého, kto si ľahne do piesku."

„Máš pravdu!" spomenula som si v momente, „Mali sme sa ešte dotknúť nejakého kameňa na spodku pyramídy." Veva po mojich slovách rukou siahla po jednom z kameňov. Chcela som urobiť to isté, ale nebolo to treba. Náhle sme obe pocítili ako sa piesok pod nami hýbe a sype. Spolu s nami sa vrchná vrstva piesku norila nižšie a bola zasypávaná čerstvou vrstvou. S Vevou sme sa na seba prestrašene pozreli. Vetu o tom, že nás piesok zhltne sme nebrali až takto doslovne.

„Zadrž dych!" zakričala som na ňu a vzápätí sa už aj naše hlavy ponorili pod ťarchou piesku. Nemali sme miesto sa pohnúť, žiadny priestor, kde by sme mali vzduch na dýchanie. Aj keď som sa snažila hýbať a vyhrabať sa z tej záplavy, moje snahy boli márne. Váha piesku mi nedovolila veľmi hýbať rukami a sila sa používa veľmi ťažko, keď človek nedýcha.

Toto, našťastie, trvalo len pár sekúnd a potom sme sa prepadli z piesku na tvrdý kameň. Keď sme sa trochu spamätali z pádu, rozhliadli sme sa okolo seba. Nachádzali sme sa v tmavej, no bolo to dlhé a široké len asi 4 metre, takže chodbe, ktorú osvetľovali pochodne na stene. Aj napriek nim, bolo však v chodbe hrozne šero.

„Páni! Tak ono to bola pravda." vydýchla Veva a vyhrabala sa na nohy zo zeme. Ja som ju nasledovala. Pocit, že sme niekde, kde sme ešte neboli bol fantastický. Konečne som sa zbavila frustrácie z posledných pár dní a pocitu, že sme v slepej uličke. Pomalým krokom sme sa vybrali chodbou. Nevedeli sme či hľadáme niečo konkrétne alebo nie. Postupovali sme pomalým krokom ďalej.

Nemali sme predstavu ako dlho sme kráčali, keď sme začuli hlasy. Myslím, že to bolo však určite už aspoň pár hodín. Najprv sme boli z hlasov vystrašené, avšak ako sa k nám hlasy blížili, spoznali sme ich. Boli to hlasy, ktoré sme chceli už pár dní počuť najviac na svete. Hlasy Mati a Martina.

„Martin?"

„Maťa?" zvolali sme s Vevou cez seba, keď sa v diaľke začali črtať obrysy dvoch postáv. Samozrejme, stále sme si neboli isté, či sú to oni, ale ako sa k nám približovali a naše videnie bolo zreteľnejšie, boli sme si istejšie.

„Veva!" zvolala Maťa, ktorá k nám prišla dostatočne blízko, aby sme videli, že je to skutočne ona. Výraz jej tvári však ani zďaleka nenapovedal radostnému stretnutiu. „Prečo ste neprišli už včera? Múmiu to poriadne rozladilo. Myslí si, že sme ju oklamali. Za trest nás pustila do tejto chodby a oznámila nám, že odtiaľto neexistuje úniku. Moceme sa tu už od... no už dlho."