Tajomstvo sfingy

13. september 2006

13. 09.2006 – 9:32 ráno

Skutočne som dúfala, že sa ich včerajšia neprítomnosť nejako rozumne vysvetlí. Že sa niekde pribavili, že sa nič nedeje, alebo čokoľvek iné. Avšak evidentne som sa veľmi mýlila. Je už po deviatej a stále tu nie sú. Snažím sa zachovať pokoj a nepodliehať panike, ale nefunguje to. Potom všetkom, čo sme za tých 10 dní zažili je zrejmé, že mojich súrodencov znova dostala Sfinga. Alebo čokoľvek iné, čo má nejaký súvis s našim hľadaním. Martin napokon nebol v noci na hoteli, keď ho dostala sfinge a bolo to len predvčerom, čo sme sa dostali z tej pyramídy.

No, nech sa už stalo čokoľvek, mala by som sa aspoň pokúsiť prísť na to, čo sa stalo a kde sú. Napokon, buď to nás chceš všetkých, takže na odpoveď narazím, alebo to chce niečo iné a to by mi niekde mala byť zanechaná správa, čo mám vymeniť za súrodencov. Nie, že by som si to nevedela domyslieť.

13.09.2016 – 18:43

Celý deň som bola na nohách a behala z jedného miesta na druhé. Bolo jedno či sme na tom mieste niekedy boli alebo nie. Chcela som prejsť, čo najviac miest, kde by sa mohli ostatní včera vyskytnúť. Hľadala som čokoľvek, čo by mohlo byť stopou, ale márne. Každý papierik na zemi som zdvíhala s tým, že by na ňom mohol byť odkaz, obzerala som sa vždy, keď niekto zvýšil hlas, pretože som dúfala, že volá na mňa. Sledovala som dlhé minúty piesok, pretože som dúfala, že sa v ňom objaví niečo, čo mi napovie, kde súrodencov hľadať.

Bola som na pláži, tam som ich nenašla, ani ich veci. Že by z pláže normálne odišli? Ale kam? Späť do hotela? Ale ako vieme, tam ani nedošli. Na pláži sa ťažko hľadali svedkovia, ktorí by ich poznali a vedeli by mi povedať, kedy asi odišli a akým smerom. Pobyt tu bol len stratou času, rovnako ako aj prechádza okolo sfingy a pyramídy. Všetko vyzeralo úplne normálne.

Nakoniec som zamierila do knižnice, kde sme včera boli. Predsa len, tu je asi najväčšia nádej, že by si ich tu niekto všimol, ak by tu boli ešte večer bezomňa. Možno preto som si toto miesto nechala na koniec, pretože predstavovalo najreálnejšiu nádej. Aj napriek tomu, že knihovník skutočne bol schopný mi povedať, že sme tu včera boli, potom ako sme odišli sa sem ani jeden od nás nevrátil. Posledná nádej vyhasla. Na hotel som sa vrátila zničená, sklamaná, unavená a bezradná. Myslím, že my neostáva nič iné, ako zajtra nechať po súrodencoch pátrať iných. Ich zmiznutie napokon nemôžem tajiť večne.

13.09.2006 – krátko pred polnocou

Môj ľahký a nepokojný spánok vyrušilo otvorenie dverí. Vystrelila som z postele ako šíp a zažala malú lampičku. V jej svetle som zbadala obraz seba len s kratšími vlasmi. Veva! Vyskočila som z postele a vrhla sa jej okolo krku dúfajúc, že sa mi pod rukami nerozplynie ako sen. Našťastie sa to nestalo a objala ma späť.

„Kde sú ostatní?" opýtala som sa jej naliehavo, „Čo sa stalo?"

„Ráno, ja potrebujem spať!" dostala som len odpoveď tichým hlasom a Veva spadla na posteľ a okamžite zaspala. Zakryla som ju prikrývkou. No aspoň jeden svetlý okamih celého dňa. Dúfam, že zajtra sa veci objasnia.