Tajomstvo sfingy

17. - 18. september 2006

17.09.2006

Noc na chladnej kamennej podlahe sa ani zďaleka nedala nazvať dobrou. Navzájom sme sa budili svojim prehadzovaním, strkaním do seba alebo hlasnejším dýchaním. Určite spánok v takýchto podmienkach nikomu neodporúčam. Trvalo značnú dobu, kým sme všetci boli oddýchnutí dosť na to, aby sme mohli niečo robiť. Zásoby Martina, Mati a Vevy nám poskytli skromné raňajky. Teda, ak sa tých pár kúskov orieškov a hlt vody dá nazvať raňajkami. Aspoň sme však neboli úplne bez ničoho ako minule. Výhoda bola, že boli chytení po ceste z knižnice, kde sme si brali nejaké občerstvenie.

Až sme sa dali dokopy, rozhodli sme sa hľadať nejaký spôsob ako sa z tmavej chodby dostať. Cez strop to teda nešlo, a tak sme museli nájsť inú cestu. Ak boli chodby pod značnou časťou Egypta, potom sme sa cez ne mohli dostať aj do mesta. Avšak ako by nám to pomohlo? Koľko by nám to trvalo. Chodby, v ktorých sme boli neboli rovné, kľukatili sa, bočili a aj rozdvojovali. Nevedeli sme, ktorý smer je aký a napokon sme nevedeli, či sú vôbec sú iné východy, ako sa odtiaľto dá dostať. Státím na mieste by sme však nič nevyriešili a tak sme sa pomaly vydali vpred.

Netušili sme kam kráčame, kam ideme. Zrazu sme zastali pred jednou križovatkou, kde sa cesta oddeľovala.

„Rozdelíme sa?" navrhla Veva.

„Určite a už sa nikdy nenájdeme!" odfrkla jej na to Maťa, „Nech pôjdeme, kamkoľvek musíme sa držať spolu."

„Súhlasím, ale ktorou cestou? Smer sme stratili asi tak pred 10 zákrutami." prehodil Martin.

„A nie je to jedno? Aj tak nevieme, kam chceme ísť." poznamenala Veva.

„My sme do tejto cesty išli primárne preto, lebo by sa niekde v nej mal skrývať druhý kľúč." nadhodila som k súrodencom a Maťa spozornela.

„Chceš povedať, že toto priestor pod cestou medzi pyramídou a Sfingou?"

„Nemám potuchy, kde sme teraz, ale to miesto, kde sme vstali bolo pod pyramídou. Ak sme sa prepadli priamo dole."

„Hmm." Maťa nasadila zamyslený výraz, „Dobre, to neznie tak beznádejne. Kadiaľ teda ku kľúču?"

„To netuším!" pokrčila som ramenami.

„Martin, vyber smer!" oslovila ho Veva.

„Čože?" zamrkal na ňu prekvapene, „Ja fakt netuším kadiaľ máme ísť."

„Tak si proste tipni!" rozhodilo rukami moje dvojča.

„Prečo ja?"

„Pretože to je úplne jedno, ktorá z nás bude tipovať, aj tak to bude len tip. A ty máš na tieto egyptské srandy buď šiesty zmysel, alebo predurčenie, alebo proste šťastie. Martin sa síce netvári, že by ho jej slová presvedčili, avšak napokon to bol on, kto vybral smer a my sme zabočili doprava. Chodba sa rôzne kľukatila, raz sme sa vracali, inokedy kráčali do boku a inokedy späť. Nezdalo sa, že sa niekam blížime, ale aj tak sme postupovali ďalej.

Náš postup okrem mnohých zákrut spomaľoval samotný Martin. Sťažoval sa nám na bolesť hlavy a návaly horúčavy. Začínali sme mať obavy, pretože ani nevyzeral nejako dobre. Maťa zatiaľ rozvinula teóriu, že to je nepriaznivý vplyv jeho odlúčenia od kľúča. Podľa nej Martin potreboval kameň na to, aby mu dával svoju silu, a teraz sa bez neho cíti slabý. Zbláznila sa! Martin žil bez kameňa dlhé roky a nič mu nechýbalo. Neviem, prečo musí Maťa všetko hnať do extrému a za všetkým hľadať nejaký vyšší zmysel.