Tajomstvo sfingy

20. september 2006

20.09.2006

Ranné vstávanie bolo ťažké, ani nie preto, že by sme boli nevyspatý, to sme totiž boli do ružova. Ale nikomu z nás sa nechcelo opustiť teplo a pohodlie vlastnej postele. Jediným dosť silným argumentom, na to, aby sme opustili svoje postele bolo volanie raňajok. Keď sme sa však zhŕkli v hotelovej reštaurácií, zarazil nás veľký ruch na chodbe vedúcej k vstupným dverám. Neisto sme sa na seba pozreli a vydali sa pozrieť na to, čo prilákalo pozornosť toľkých ľudí. Keď sme uvideli to, čo prilákalo ich pozornosť, prebehol nám po chrbte mráz. Okolitý dav totiž na miesto dostal odkaz, ktorý bol v arabčine napísaný v piesku veľkými písmenami: „Dva symboly mi ukradli, ten tretí však všetka sláva stráži. Ak bránou prejdete, za tie dva potrestaní budete." Rýchlo sme sa pozreli na seba so značnými obavami v očiach. Otočili sme sa na päte a utekali späť do reštaurácie na raňajky.

Potom, čo sme toho veľa nezjedli, keďže sme boli dosť vynervovaný z odkazu, sme si zaliezli znovu do postelí. Aj tak to bol dnešný hlavný plán. Spať sa nám, ale nechcelo. Pozreli sme sa na seba, pričom Maťa siahla po mape, ktorá jej ležala pri posteli.

„Myslíte, že sme tu v pasci?" ozvala sa Veva ustráchaným hlasom, ktorý bol u nej pomerne nezvyčajným javom.

„Očividne áno! Strácame drahocenný čas k nájdeniu posledného kľúča." zafrflala Maťa. Podľa jej slov som nabrala pochybnosti či skutočne sme všetci chceli ostať v posteli.

„Dala by som tomu čas. Minule to zmizlo hneď na ďalší deň." poznamenala som.

„Na ďalší deň, alebo preto že nás chytila múmia?" nadvihla Maťa obočie.

„Neviem!" priznala som.

„Nie je to jedno? Neviem ako vy drahé sestričky, ale mňa dnes aj tak nikto z postele nedostane. Takže uvidíme ako to bude zajtra s tým nápisom." prerušil nás Martin, ktorý sa ešte viac zavŕtal do prikrývky.

„Nemal by si byť ty najhorlivejší pátrač?" uškrnula sa na neho Veva.

„Možno mal. Ale úprimne, ak som týždeň musel nocovať na podlahe niekoľko metrov pod zemou, tak si dnes beriem dovolenku." odvetil jej Martin pokojným hlasom.

„Pekne! No, ak ty máš byť nejaká nádej Egypta, tak to ich teda ľutujem." odfrkla si Maťa, za čo si vyslúžila nevraživý Martinov pohľad.

„Prestaň!" zavrčal na ňu.

„To, že sa dnes neplánujeme pohnúť z hotela neznamená, že nemôžeme aspoň zistiť, kde vlastne budeme hľadať." navrhla som k súrodencom. Pravdou bolo, že aj keď sa mi v tejto chvíli ani len nechcelo myslieť na to, že možno znovu skončíme niekde uväznený, tak za to, že si to prečítame, nič nedáme. Maťu to očividne potešilo a vrhla sa na lúštenie textu z mapy.

„Hmm, takže tu sa píše, že múdry hlas pomôcť nám mal. Posledný kľúč je v poklade ukrytý." povedala Maťa po chvíľke čakania.

„Počkaj! V poklade? Ako sa k nemu potom dostaneme?" zavrtela Veva nechápavo hlavou.

„V tom bude nejaký háčik alebo chyták. Vždy tam je!" zopakovala som Vevin pohyb hlavou, avšak trochu zamyslene.

„Háčik ako to myslíš?" zamrkala na mňa Maťa.

„Súhlasím s Maťou, Nika. Je v tom vždy priamo lodná kotva." zachechtal sa Martin. Maťa do neho hodila rovno vankúš, ktorý on chytil a s poďakovaním si ho strčil pod hlavou.

„No, keď sme hľadali prvý kľúč, tak sme museli nájsť vchod do pyramídy a odsunúť hrobku, inak by sme sa k nemu nedostali. Druhý kľúč bol skrytý pod zemou, kde sme museli vojsť cez ten padací piesok."

„Takže to myslíš tak, že vždy je kľúč skrytý ešte v rámci tej indície?" zamračila sa na mňa Maťa.

„V tomto prípade, ale predsa vieme, kde je háčik, nie? Kľúč je v poklade, do ktorého sa dostaneme len ak pred Sfingu položíme všetky tri kľúče." poznamenala Veva.

„Nie je to hlúposť? Prečo by niekto skrýval kľúč k pokladu do neho samotného?" zavrtel hlavou Martin.

„No, možno nechcel, aby sa k tomu niekto dostal." navrhla som.

„To nedáva zmysel. Poklad má byť predsa chránený pred zlodejmi, ale Maťa hovorila, že niekto ho raz má nájsť. Že bol ukrytý len dočasne." poznamenala Veva.

„Až príliš dobre. Pozri sa, čo Martin s kameňmi vie. Ten záblesk s múmiou, to ako sme dostali z podzemia. Alebo dokonca to, že mu kamene skáču do dlane. A tá múmia po nás ide aj napriek tomu!" namietla som na jej slová.

„Tá múmia možno ani nemá vlastný názor. Je to len zakliata schránka, ktorá má proste zastaviť každého. Nebral by som si to osobne." prehodil Martin znudene.

„Dobre, aj keby si nebol ty na koho poklad čaká. Tak evidentne nie si každý!" poznamenala som.

„Ja to myslím skôr tak, že tá múmia proste nerozlišuje, či kamene hľadá ten správny človek. Jej úlohou je proste kamene chrániť a zabrániť, aby ich niekto získala."

„Nezabúdaj, ale Martin, že potom, čo si múmiu odplašil kameňom, sme ju už nevideli. Možno pochopila, že teba zastaviť nechce." vložila sa do toho Maťa.

„A ten odkaz pred hotelom, je vyznanie podpory v hľadaní?" uškrnul sa na ňu Martin.

„Neodbočili sme trochu? Myslím, že múmia nás akurát v hľadaní zdrží, keď nevieme, čo s pokladom." podotkla som.

„Možno je tu možnosť, že samotný Martin je kľúč. Možno ak by prišiel on pred Sfingu s dvoma kameňmi, tak by sa zaktivoval aj ten tretí. Napokon videli sme, že kamene sa prejavujú aj predtým, že mu samé skáču do ruky."

„Ja a kľúč? Myslím,že je tu aj možnosť, že si sa zbláznila." zavrtel Martin hlavou a nech smev naši myšlienkach pokračovali ako sme chceli nedošli sme k žiadnemu záveru,ktorý by znel aspoň trochu rozumne a logicky. Trochu nás to štvalo, alehlavný zámer