Tajomstvo sfingy

7. september 2006

07.09.2006

Zrejme to bol skutočne ťažký deň, pretože som vstala až okolo desiatej a bola som posledná. Keď som rozlepila oči a rozhliadla sa po izbe, všetci už boli hore. Rozospato som vstala z postele a prešla k stolíku, kde som zašmátrala po vreckovke. Moje prsty však padli na papier, ktorý bol hrubší než vreckovka a jeho štruktúra bola pre mňa neznáma. Pretrela som si oči rukou a niekoľkokrát naň zamrkala. Papier, alebo skôr zvitok, vyzeral už na pohľad staro a evidentne to bol pergamen alebo niečo podobne. Vzala som to do ruky a otočila sa na súrodencov hrajúcich karty.

„Hej, čo je toto?"

„Papier?" nadvihla na mňa obočie Veva, ktorá sa však ani neobťažovala zdvihnúť zrak od kariet. Maťu už moje slová zaujali viac, pretože sa otočila a keď uvidela, čo mám v rukách okamžite vstala: „Vyzerá to zaujímavo a staro. Odkiaľ sa to tu vzalo?"

„To bude moje!" poznamenal Martin, keď nezaujato zdvihol pohľad od kariet.

„Tvoje? Odkiaľ by si ty k tomuto ty prišiel?" neveriacky na neho nadvihla Maťa obočie.

„Keď ma sfinga odsotila, tak toto ku mne doletelo. Povedal by som, že to bolo z toho pokladu. Ale všimol som si to, až keď som už bol v tej jame, takže len hádam. Ideš!" posledné slová boli venované Mati, ktorá už stála pri mne a mierne povedané si odo mňa prevzala papier a rozvinula ho. Očividne o hru stratila akýkoľvek záujem. Pohľad zdvihla aj Veva: „Prečo si nám to nepovedal včera?"

„Pretože som na to zabudol a neprišlo mi to ani nijako dôležité."

Maťa rozvinula papier na stole a obe sme sa nadeň naklonili. Po chvíli k nám prišli aj Veva s Martinom, očividne aj ich tento papier zaujal viac než sa pôvodne tvárili. Bol hnedý, ale nebol to efekt času, ale skôr ako jeho prirodzená farba. Museli sme sa dobre zahľadieť, aby sme na hnedom podklade rozoznali obrysy červenej farby. V strede papiera bola nakreslené niečo, čo pripomínalo hieroglyfický obrázok sfingy a pod ňou tri ovály. Niekoľko trojuholníkov, čo zrejme symbolizovalo pyramídy a potom veľa a ešte viac hieroglyfov. Vyzeralo to ako mapa.

„Je to mapa!" potvrdila moje slová Maťa, pričom sa tvárila zamyslene.

„Ale dosť chabá mapa. Vieš akurát, že je niekde sfinga a pyramídy a toto," ukázal na ovály, „sú čo? Jazierka?"

Maťa hodnú chvíľku mlčala než začala rolovať mapu do roličky, až keď si všimla, že na ňu všetci traja spýtavo hľadíme prehovorila: „Podľa mňa je za tým niečo viac, celkom by ma zaujímalo, čo je na nej napísané, takže s dovolením si to požičiam a skočím s tým do hotelovej knižnice. Tam by som možno mohla nájsť niečo, čo by mi pomohlo s prekladom. Majte sa!" len nám mávla a bola preč. Spýtavo sme na seba s Martinom a Vevou pozreli. Ďalej sme to však neriešili. Napokon ako povedal Martin, Maťa našla v jazykoch nový záujem a zrejme toto brala ako ďalšiu výzvu.

Zvyšok dňa sme strávili so Siu a Maťom (jej brat) na pláži a pri mori. Užili sme si to parádne a keď sme prišli už unavený na izbu, naskytol sa nám pohľad na Maťu sediacu za stolom, nedočkavo poklepávajúc prstami po jeho doske. Rýchlo nás nahnala si posadať okolo stola a potom s dôležitým výrazom začala hovoriť: „Takže trvalo mi chvíľu rozlúsknuť, čo ten papier alebo mapa ako sme to identifikovali hovorí, ale nakoniec sa mi to, myslím celkom podarilo. Toto by mal byť spôsob ako sa dostať k pokladu, ktorý sfinga stráži."

„Myslíš k Martinovej fatamorgáne?" uškrnula sa Veva, pričom ju ale prebodli rovno dva nepriateľské pohľady.

„No, či to bola morgána alebo nie. Tento papier je skutočný." podotkla som a pozrela na Maťu. Vycítila som na sebe Vevin naštvaný pohľad, tak som sa k nej naklonila a zašepkala jej, aby nezdržovala. Čím skôr sa Maťa vyrozpráva, tým skôr budeme môcť ísť spať. Pravdou však bolo, že ma celkom zaujímalo, čo za papier sa nám povaľoval v izbe.

„Ako hovorím je to cesta k tomu, čo Sfinga stráži. Na to, aby to niekto získal musí poukladať 3 tieto predmety pred jej nohy. To aktivuje kúzlo, ktoré ju prinúti poklad vydať."

„Predmety?" nadvihla som obočie.

„Áno, predmety. Nepodarilo sa mi zistiť, čo to presne má byť, ale podľa toho ako sú nakreslené, by som povedala, že budú oválne a rovnaké. Taktiež je tu aj umiestnenie tých predmetov. Prvý z nich je 800 krokov východne od sfingy a 5 stôp v zemi."

„A zvyšné?" nadvihol obočie Martin.

„Neviem, na to mi už neostal čas. A zatiaľ nám jeden stačí, nie?" Maťa na nás nadvihla pohľad a netrvalo dlho, aby každému z nás nedošlo, čo sa nám snaží naznačiť. A potom sa už spustila pomerne hlasná diskusia, či chceme ten predmet ísť hľadať alebo nie.

Maťa bola do tohto celkom nadšená a vyťahovala obohraté frázy ohľadne toho, že dobrodružstvo, ktoré spadne človeku do lona, by nemal odmietať. Martin na druhej strane o tom nechcel ani počuť, prízvukoval, že mi sme nezažili to, čo on. Ak by sme si náhodou nevšimli, pokojne mohol v tej jame aj zomrieť. Veva, tá s princípu ako vždy odmietala to, čo navrhla Maťa, avšak poznám svoje dvojča dosť na to, aby som vedela, že v skutočnosti je z tejto hádanky nadšená podobne ako Maťa. Priznávam, že ja som ohľadom tohto pomerne v neistote. Neviem, či je možné, aby toto všetko bola pravda a skutočnosť. Sfinga, poklad a podobne. Na druhej strane, ale znie to ako niečo, čo môžeme zažiť len raz za život a možno to je aj trochu lepšie strávenie mesiaca než pobytom na pláži.

Našu hádku sme ukončili tým, že sa rozhodneme ráno. Mám pocit, že viem ako ranné rozhodovanie dopadne.