Tajomstvo sfingy

19. september 2006

19.09.2006

Počas tejto noci sme sa opäť striedali na hliadke. Minimálne jeden z nás vždy bol hore, aby si včas všimol hroziace nebezpečenstvo, ktoré malo v tejto chvíli formu múmie a mohol ostatných včas zobudiť, aby sme mohli ujsť. Tento plán mal síce logiku, ale ako som si všimla, nikto z nás nebol schopný udržať oči otvorené a proste nezaspať, aj keď mal bdieť. Ani mne sa nepodarilo, počas mojej stráže nepodľahnúť túžbe zavrieť oči.

Keď sme to s oddychom pre túto chvíľu vzdali, bolo zrejme, že sme stále všetci unavený a podráždený. Toto zrejme aj spôsobilo prvú našu hádku hneď zrána. To, že to bola výmena názorov Vevy a Mati zase také prekvapenie nebolo. Ony dve sa zhodnú len zriedkakedy. Pomaly sme sa vydali pokračovať v ceste, pričom nám cestu spríjemňovala vášnivá debata mojich dvoch sestier.

„Som presvedčená, že múmia zmizla len kvôli tomu, že kameň vycítil spojenie s Martinom a to svetlo bolo toho prejavom. Múmia pochopila, že Martina nemôže v zbieraní zastaviť a tak..." vysvetľovala Maťa stále dookola.

„Daj s tým pokoj!" asi takto sa ju pokúsila na úvod zastaviť Veronika.

„Nie, musíte uznať, že toto má takto dokonalú logiku. Myslím, že múmia to dokonca aj sama tušila, preto poslala po kľúč teba Veva. Myslím, že vedela, že ak by sa on spojil s kameňom, znamenalo by to, že by mu nemohla stáť v ceste."

„A prečo neposlala teba, keď máš očividne vysvetlenie na všetko?"

„Nie, ja by som nebola úplne bezpečná voľba. Mohla by som na niečo prísť. Niečo dôležité sa dočítať. Jazyk viem z vás ďaleko najlepšie."

Tento príjemný rozhovor nám spríjemňoval cestu ešte hodnú chvíľu. Po kráčaním tmavou chodbou sme pomaly začali strácať sily. Teda ani nie tak my ako samotný Martin. Očividne Matina teória, ktorá zahŕňala Martina a odlúčenie od kľúča ako príčinu jeho slabosti, bola mylná. Jeden kľúč sme napokon u seba mali. Nie že by práve zlyhanie tejto teórie niekoho prekvapilo. Čas, keby Martin zbieral sily, sme napokon na niečo podobné využili aj my. Spánok na tejto podlahe nám len mále vyhovoval a tak možnosť na chvíľu zložiť hlavu aj v priebehu dňa, sa zdala lákavá.

Pauza na oddych netrvala nejako dlho a my sme sa znovu postavili a kráčali ďalej. Pomaly nás, ale začalo unavovať toto nezmyselné kráčanie, pričom sme nemali ani dosť jedla a vody, ktoré by nám dodali nejakú základnú silu. Neprešli sme dlhý úsek než sme znovu zastali na mieste a posadili sa. Maťa vo voľnej chvíli znovu začala svoju prednášku o tom, čo všetko je kľúčmi možné. Netuším, prečo to mala potrebu neustále opakovať, aj keby to bola cesta von, nikto z nás, jej vrátane, nemal tušenia ako použiť kľúč na to, aby nás odtiaľto dostal.

„Martin, cítiš z toho kameňa niečo?" opýtala som sa ho, len preto, aby Maťa nezačala mlieť to isté už po stý krát za sebou.

„Ako to myslíš?" opýtal sa ma Martin, pričom sa mu v ruke objavil kameň, ktorý si prehadzoval medzi prstami.

„No, ako či z neho niečo cítiš. Videli sme, že ti sám skočil do ruky, tak či cítiš nejaké spojenie alebo tak."

„Ja neviem, asi áno. Chcem povedať, mám pocit, že by som s nimi vedel nejako komunikovať aj keď som len v ich blízkosti, ale netuším ako. Nejaké spojenie tam, ale asi bude." jemne prikývol.

„No, tie kľúče sú vytvorené k tomu, aby spojili. Len tak otvoria poklad." podotkla Veva a náhle sa zarazila, „Martin! Tie kľúče otvárajú poklad spolu. Nemohli by byť teda spolu aj prepojené?"

„Ako to myslíš?"

„No, akože by si sa mohol spojiť cez tento kľúč aj s tým prvým a napríklad ho nájsť?"

„My predsa vieme, kde ten kľúč je." pripomenul jej s vážnou tvárou.

„Hej, ale možno by sa tak dal nájsť tretí."

„Určite nie." zavrtel Martin hlavou s neveselým úškrnom, „Jednak by to nemalo ani najmenšiu logiku, ak by stačilo nájsť jeden kameň a človek má hneď tri. Ale zároveň, ja som žiadny z týchto kameňov necítil, predtým než som sa ho reálne dotkol. Ani tento, ani ten prvý. Takže to nebude platiť ani na ten posledný."

„Dobre a čo keby si to skúsil s tým prvým?" navrhla som k Martinovi.

„A povieš mi, prečo by som to mal urobiť? Čo nám to pomôže?"

„Neviem. Nič! Ale celé dni tu len blúdime, toto možno bude nejaká zmena..."

„Čo keby si to naozaj skúsil. Pokús sa nejako spojiť s prvým kľúčom. Možno ti to ukáže nejakú cestu, ktorú by sme mohli použiť aspoň približne. Ak by si dokázal aspoň určiť, kadiaľ je to k hotelu, tak by sme možno mali šancu. Aspoň by sme vedeli, ktorým smerom je hotel." doplnila moju myšlienku Veva. Martin sa teda veľmi rozhodne a sebaisto netváril, ale myslím, že aj on bol ochotný sa chytiť čohokoľvek, čo by mohlo niečo zmeniť. Kameň zovrel v dlani a zavrel oči. Pozorne sme ho hodnú chvíľu sledovali, ale nič sa nedialo až v jednej chvíli sa kameň v jeho ruke rozžiaril.

„Divné!" zašomral Martin.

„Čo sa deje?" opýtala sa zvedavo Maťa.

„Mám pocit, akoby som bol v strede trojuholníka a viedli odo mňa tri čiary. Jedna je tmavá a akoby odpojená. Druhá bude k tomuto kameňu, živo pulzuje a žiari."

„A tá tretia, tá k prvému kľúču?" opýtala sa ho Veva.

„Tá mierne žiari a akoby ma ťahala k sebe." Martin síce stále držal zatvorené oči, stiahol obočie, „Mám ísť za ňou?"

„Určite!" odpovedali sme mu jednohlasne. Potom sme už len videli ako Martin prikývol. Nech sa v jeho mysli odohrávalo čokoľvek, očividne to bral vážne.

Náhle nás oslepilo žiarivé modré svetlo, pred ktorým sme si museli až zakryť oči. V tom ďalšom momente sa podlaha pod nami zmenila na mäkký koberec. Nechápavo sme sa rozhliadli okolo seba. Nikto z nás síce nechápal ako to bolo možné, ale zrazu sme už neboli v tmavej chodbe, ale späť v našej hotelovej izbe. Martin sedel na kufre, v ktorom bol ukrytý prvý kľúč a netváril sa o nič viac zorientovanejšie než my ostatní. Popravde, ale o žiadne vysvetlenia sme v tomto momente nemali záujem. Potrebovali sme len dve veci, jedlo a spánok v mäkkých posteliach. Nič iné nás nemohlo urobiť šťastnejšími a nič iné nebolo naliehavejšie.