I'm finally free-INFINITY(Dokončené)

Kapitola 7

Keďže som nad počítačom presedela cele poobedie,rozhodla som sa pridať aj novú časť.
Príjemné čítanie 😉😉

Deň sa začal zvláštne. Od rána bol čulý ruch.
Akoby sa dnes malo stať niečo výnimočné.
Akoby sa dnes malo niečo oslavovať.
Alebo by mal prísť výnimočný hosť.
Vôbec som nechápala,čo sa to deje.
Ani mi to nikto nechcel povedať.
Mykla som plecom a vošla som do centra. Rozhodla som sa trocha upratať a prezrieť si zásoby. Pomaly ale isto budem musieť poprosiť Kofiho,aby so mnou zašiel do Kendu Bay po nejaké veci.
Ani Diara,ani Justine na mňa celý deň neotvorili dvere,čo bolo zvláštne,lebo inokedy to robili častejšie akoby sa mi to páčilo.
Znova som začala premýšľať nad mojim nočným snom,vlastne snami,ktoré ma mátali.

...

,,Katie!"do kancelárie vtrhla s hlasným krikom Aisha.
,,Srdiečko. Stalo sa niečo?"spýtala som sa vystrašene.
Bola úplne zadýchaná a rozrušená.
,,Poď! Už sú tu!"pribehla ku mne,chytila ma za ruku a ťahala za sebou.
,,Kto?"spýtala som sa a pritom som kráčala za ňou.
Aisha mi neodpovedala,len ďalej ťahala von na námestie.
Zhromaždila sa tam skoro celá dedina a každý hľadel do neba. Aj ja som sa tam pozrela a počula som hlasný zvuk motora.
Hluk sa stále približoval a v diaľke som zbadala vrtuľník. Postavila som sa vedľa Diary a Justine.
,,Kto to je?"spýtala som sa.
,,Hneď uvidíš."Diara sa šibalsky usmiala.
Vrtuľník pristál neďaleko dediny a každý sa vybral tým smerom. Diara ma chytila pod pazuchu a viedla ma tam.
Keď sme tam došli ,vrtuľník už stál na pristávacej ploche a jeho pilot sa z neho práve štveral von. Z hlavy si zložil helmu,pozrel na Diaru a usmial sa.
Diara si ticho vzdychla. Možno niekedy v minulosti by som si pri pohľade na neho vzdychla aj ja. Bol to vysoký bruneťák s hnedými očami. Telo mal vyšportované,tričko sa mu na svaloch napínalo a ten úsmev. S tým úsmevom už určite pobalamutil veľa žien.
Ale ja som mala stále na mysli iba jedny oči a tie boli nebesky modré. Ale tie sa už nepozerali na mňa.
Iba jeden úsmev. Ale ten sa už neusmieval na mňa.
Iba jedny pery. Ale tie sa už nedotýkali mojich.
Iba jedny ruky. Ale tie sa už nedotýkali mňa.
Iba jedno objatie. Ale to objatie už nepatrilo mne.
A znova som bola v mysli pri ňom. So zatvorenými očami som mierne potriasla hlavou a znova pozrela na pilota.
Ten smeroval k nám.
,,Ahoj Jack. Presný ako vždy."povedala Diara. Zbystrila som pozornosť.
,,Ahoj Di. Rád ťa vidím."hovoril k Diare,ale pritom si prezeral mňa. Sklopila som zrak.
,,Toto je Jack. Štvrtý člen nášho týmu."povedala Diara. Zdvihla som zrak a pohľadom skákala z pilota na vrtuľník.
V hlave som si skladala skladačku. Ustúpila som o krok.
,,Katie. Deje sa niečo?"spýtala sa Diara.
,,Keď si hovorila,že budeme mať výhodu,myslela som si,že budeme mať v aute klimatizáciu,alebo namiesto oslov kone."povedala som potichu a znova spravila krok dozadu a pritom som uprene hľadela na vrtuľník. Jack sa zasmial.
,,Ja si do toho nesadnem."krútila som hlavou.
,,Čo ti je?"spýtal sa Jack s úsmevom.
,,To lieta. Vysoko. Nad zemou."ukázala som na vrtuľník.
,,Bojíš sa výšok?"Jack mal hlas pobavený.
Prikývla som.
,,A sem si prišla ako? Nie lietadlom?"pozeral na mňa.
,,To je niečo iné. To bolo veľké a nemusela som sa pozerať von. Ale z tohto sa nedá nepozerať von."pozrela som na Jacka s prižmúrenými očami.
,,Nemohli by ma preložiť do iného týmu? Bez vrtuľníka?"prosebne som pozrela na Diaru.
,,Prepáč Katie,ale to nepôjde. Už s tebou počítame. Ja budem chodiť s Aleksandrom a ty s Jackom. Takže tam budeš hlavný zdravotník ty."Diara sa usmiala.
,,No do riti."šepla som potichu. Jack sa zasmial.
,,Naša nová šéfka sa mi páči."povedal.
,,Šéfka?"pozrela som na Jacka. ,,Ja nie som šéfka. Šéf je Aleksander a ty."
,,Nie Katie. Ja som iba tvoja asistentka,iba ti budem pomáhať. Vlastne budem pomáhať Aleksandrovi. Jackov šéf budeš ty."povedala Diara s úsmevom.
,,Prečo? Veď..."vetu ma nenechala dokončiť.
,,Ja nemám žiadnu školu,všetko čo viem som sa naučila pri sestrách a lekároch,ktorým som asistovala."usmiala sa.
,,To si prečo nepovedala?"pošúchala som si čelo. ,,Celý čas som si myslela,že ..."stíchla som,hľadala som dobrú výhovorku. ,,A čo Kofi?"
,,On tu ostáva. Musíme tu mať niekoho,na koho sa Justine bude vedieť spoľahnúť,kým my budeme preč."vysvetľovala.
,,Slečna Sulliven."
Hlavu som si otočila smerom,odkiaľ prichádzal ten hlas.
,,Pani Williansová?"prekvapene som na ňu hľadela.
,,Čo vy tu?"išla som jej oproti.
Kráčala ku mne s roztvorenou náručou.
,,Bola som na vás zvedavá. Ako sa tu máte a ako sa vám darí."s úsmevom ma objala.
,,Ďakujem. Mám sa vynikajúco."
povedala som to bez úsmevu. Aj tak ma nevidela a bol by to iba falošný úsmev.
Po dnešnej noci to nebolo ono.
,,Starajú sa tu o vás dobre?"pustila ma a pozrela na mňa.
,,Ukážkovo."žmurkla som na Diaru. ,,Takúto pozornosť si ani nezaslúžim. Ešte som toho veľa nenarobila."
,,Stačí tu vaša prítomnosť. A radšej sa nuďte ako majte ruky plné práce."pani Williamsová sa rozhliadla okolo seba.
,,To máte pravdu."prikyvovala som.
,,Už ste sa spoznali s Jackom?"spýtala sa.
,,Dobre,že ho spomínate. Je to nutné?"mierne som prižmúrila oči.
,,Čo?"nechápavo hľadela na mňa.
,,Vrtuľník."skrčila som čelo. ,,Stačilo by aj auto."
,,Najbližšia väčšia nemocnica je odtiaľto vzdialená dvesto kilometrov,to znamená štyri hodiny jazdy autom."horlivo vysvetľovala pani Williansová. ,,Vrtuľníkom ste tam za menej ako hodinu."-usmiala sa na mňa. ,,Tú cestu budete absolvovať dosť často. Takže sa tešte,že máte Jacka. A teraz ho naozaj využijete."povedala.
Nechápavo som sa na ňu pozerala.
,,Teraz keď budete musieť často chodiť po dedinkách a kontrolovať ľudí po očkovaní."pani Williamsová ho vyhľadala pohľadom a usmiala sa na neho.
Jack jej zamával a pani Williamsová si ticho vzdychla.
Usmiala som sa.
Potom pozrela na mňa. Keď zbadala,že ju sledujem,zahanbene si sklonila hlavu.
,,Keby som bola o tridsať rokov mladšia."povedala zasnene.
Ticho som sa zasmiala.
,,Už ste sa zabývali?"rýchlo zmenila tému.
,,Už áno."rozhliadla som sa okolo seba.,,Ľudia sú tu milí a ochotní."pozrela som sa do zeme.
Cítila som,že sem neprišla iba na zdvorilostnú návštevu,len som nevedela ako sa jej mám spýtať na ozajstný dôvod jej príchodu.
Zhlboka som sa nadýchla. Teraz alebo nikdy.
,,Poviete mi prečo ste v skutočnosti tu?"zahľadela som sa jej do očí.
,,Ste veľmi vnímavá žena,slečna Sulliven."usmiala sa.
,,Katie. Prosím."pošúchala som sa po ramene. Prečo vzďaľuje svoju odpoveď?
,,OK. Ale potom ma budete volať Elizabeth a budeme si tykať."zdvihla obočie.
S úsmevom som prikývla.
,,OK. Katie. Chcela by som ťa ešte raz skúsiť prehovoriť,aby si sa s Liamom a Gemmou stala tvárou kampane."Elizabeth zo mňa nespúšťala zrak.
Rýchlo som krútila hlavou.
,,Prepáčte,ale nie.".sklonila som hlavu.
,,Už sme si potykali,nie?"pohladila ma po ramene.
,,Aha."hlavu som stále nezdvíhala. ,,Prepáč,ale nie."
,,Prečo?"spýtala sa zvedavo. ,,Myslela som si,že po toľkých týždňoch s týmito ľuďmi zmeníš názor. Teraz,keď si videla ako žijú."
,,Už som ti na nič."konečne som sa na ňu pozrela.
,,Lebo?"zvedavo na mňa pozerala.
,,Ja a Niall už nie sme ja a Niall."znova som sklonila hlavu.
,,Nechcem ťa kvôli Niallovi. Chcem ťa kvôli Gemme. Ona do toho bez teba neide."povedala Elizabeth.
Zahrialo ma pri srdci. Bola som rada,že Gemma na mňa nezanevrela. Pozrela som na Elizabeth.
,,Prepáč."šepla som. ,,Ale mohla by som prispieť mojimi fotkami. To mi ide dosť dobre,len by som potrebovala svoj fotoaparát. Mohla by som nafotiť sériu fotiek zo života dediny a práce ľudí z nadácie."
,,OK. Na začiatok sa uspokojím aj s tým,ale nevzdám sa."usmiala sa.
,,Ale fotky budú bez môjho mena."stále som na ňu hľadela a čakala jej reakciu.
,,Prečo? Prečo nechceš,aby vedeli,že konáš také dobro?"nechápavo hľadela na mňa.
,,Nechcem,aby vedeli,že som tu."
povedala som potichu.
,,Kto?"spýtala sa.
,,Nikto."šepla som.
,,Nikto nevie,že si tu? Veď si tu už vyše mesiaca." Elizabeth krútila hlavou.
,,Iba Harry a moja mama. Aj oni iba toľko,že som v Afrike. Nevedia,kde presne som."znova som sklonila hlavu. ,,A chcem,aby to takto ostalo."
,,Ale toto je od teba sebecké."Elizabeth pristúpila bližšie.
Pozrela som na ňu.
,,Nezazeraj takto na mňa. Je to od teba sebecké. Určite umierajú strachom keď nevedia,kde si a či si v poriadku. Zvykneš im aspoň občas volať?"spýtala sa.
Potichu som pokrútila hlavou. Oči som si silno privrela.
Až teraz som si uvedomila,že takto Mary a Harryho nechránim,ale ubližujem im. A to som si musela uvedomiť vďaka žene,ktorú ani nepoznám.
,,OK. Dohodnime sa."povedala rozhodne.
Zvedavo som na ňu hľadela.
,,Keď sa vrátim do Londýna,pošlem ti fotoaparát a mobil. A budeš svojim blízkym volať aspoň raz za týždeň. A ja ťa na oplátku už nebudem tlačiť do tej kampane. OK?"Elizabeth si ruky prekrížila na hrudi.
,,Prečo to robíš?"spýtala som sa.
,,Toto nemôžeš robiť svojim blízkym. Neodháňaj od seba ľudí,ktorých ľúbiš a ktorí ľúbia teba. To nikdy neplodí nič dobrého."pohľadom ma karhala ako matka. ,,Viem o čom rozprávam,ver mi. Takto som skoro stratila svojho syna. Chcela som ho chrániť a pritom som spravila pravý opak."
,,Prepáč,to som nevedela." s ľútosťou som sklopila zrak.
,,To nič. Už je to v poriadku. Všetko sme si vyjasnili a teraz sme v pohode. Ale nemala by si spraviť tú istú chybu. Možno tebe sa to nepodarí neskôr vysvetliť a potom to budeš ľutovať." Elizabeth ma objala okolo pliec a spolu sme vyrazili k ostatným.
Ani som nezbadala,že medzičasom sa všetci vrátili k svojej robote. Iba deti poskakovali okolo Jacka.
Ako sme okolo neho prechádzali,Elizabeth na neho žmurkla.
,,Poukazuješ mi to tu?"chytila ma pod pazuchu a viedla ma k zdravotnému centru.
Otvorila som dvere a dnu vpustila prvú Elizabeth.
,,Máte to tu pekné."usmiala sa.
,,Aleksandrovi sa nepáči,že som všetko presťahovala."ticho som sa zasmiala.
,,Netráp sa pre to. Chlapi."Elizabeth začala otvárať skrinky.,,Je to tu dosť prázdne."
,,Dnes som kontrolovala zásoby. Chcem poprosiť Kofiho,aby ma zobral po nové."-vysvetľovala som.
,,Veď tu máš Jacka. On ťa zoberie do Kendu Bay."Elizabeth pohladila vyšetrovací stôl.,,A vieš čo? Jack ma dnes berie naspäť. Mohla by si ísť aj ty. Skočili by sme niekde na večeru,prespali by ste v hotely a zajtra išli po nové zásoby. Toto vieš spraviť iba kým je tu Aleksander."povedala natešene.
,,Ja neviem,musím sa ho spýtať."
zahľadela som sa do zeme a hľadala dobrú výhovorku,prečo s ňou nemôžem ísť.
Na dverách sa ozvalo klopanie a keď sa otvorili,objavila sa v nich Aleksandrova hlava.
,,Môžem?"spýtal sa.
,,Prečo by si nemohol?"Elizabeth na neho zvedavo hľadela. ,,Presne ako na zavolanie."
,,Spomeň čerta."usmiala som sa.
Aleksander na mňa zagánil. Vyplazila som na neho jazyk.
,,Môžem vám nejako pomôcť?"spýtal sa Aleksander.
Elizabeth prikývla.
,,Nebude ti vadiť ak si dnes ukradnem Katie a Jacka? Zajtra sú naspäť."Elizabeth vyčarila krásny úsmev.
,,Nie."Aleksander pokrútil hlavou.
,,Jack ma berie naspäť do Kendu Bay a Katie mi bude robiť spoločnosť."
žmurkla na mňa.,,Zajtra pôjde pre zásoby a poobede sú naspäť."
,,OK. V pohode A mohla by si zobrať ešte zopár vecí. Napíšem ti zoznam."Aleksander pozrel na mňa.
,,OK."pošúchala som sa po čele. Z tohto sa už nevyvlečiem.
,,A pošlem ti aj nový počítač."povedala Elizabeth a prstom prešla po starej obrazovke.
,,S tým si nemusíš robiť starosti. Vystačím si aj s týmto."usmiala som sa na ňu.
,,A zišla by sa aj nová vyšetrovacia posteľ."povedal Aleksander. ,,A aj tlakomer a fonendoskop."
Elizabeth pozrela na neho. ,,OK. Pošli mi mail,čo všetko by ste ešte potrebovali a postarám sa o to."
,,Elizabeth. To naozaj nie je nutné."pohladila som sa po ramene.
,,Ale Katie! Keď nám chce dať nové zariadenie,tak nehovor,že to nie je nutné."Aleksander ma pokarhal.
,,Mala by to dať tam,kde to naozaj potrebujú. Nechcem,aby si so mnou robila výnimky. Som taký istý zamestnanec ako ostatný."pozrela som na ňu.
,,Nie,nie si!"Elizabeth sa na mňa zahľadela.
,,Len preto,lebo poznám toho,koho poznám?"spýtala som sa.
,,Áno aj. A chcem,aby si tu ostala. A možno raz..."Elizabeth spravila krok ku mne.
,,Nie! To sa nestane. Už som ti to povedala."spravila som krok od nej a pritom som krútila hlavou.
,,OK. Stôl a tlakomer by sa zišiel nový,ale počítač naozaj nepotrebujeme."
,,Ale keď mi chceš posielať fotky,asi to nutné bude. Týmto by ti to trvalo večnosť."Elizabeth sa usmiala a pohladila pravekú klávesnicu.
,,Času mám na rozdávanie."kyslo som sa usmiala.
Sprvu som si myslela,že nebudem mať čas rozmýšľať nad ničím,ale mýlila som sa. Aj som sa tešila na svoje zlatíčko,aspoň mi fotenie trocha odvedie pozornosť.
,,Aleksander."Elizabeth pozrela na neho a on na ňu sústredil všetku svoju pozornosť. ,,Pošli mi mail so zoznamom,čo všetko by ste tu potrebovali a keď prídem naspäť do Londýna,všetko vybavím."
,,OK. To som rád. Niektoré veci sú fakt zastarané ."povedal Aleksander a videla som na ňom,že už v mysli spisuje zoznam. Len som dúfala,že to nepreženie.
,,Pôjdem sa porozprávať s Diarou a deťmi."povedala Elizabeth a vyšla z kancelárie.
Pozerala som sa za ňou. Na Aleksandra som sa pozrela,až keď Elizabeth zatvorila dvere.
Ten ma prepaľoval pohľadom.
,,Povieš mi,kto naozaj si?"ruky si prekrížil na hrudi.
,,O čom rozprávaš?"nechápavo som na neho hľadela.
,,Elizabeth sem chodí iba raz za rok,ale kvôli tebe prišla skôr ako mala. A už roky sme nedostali nič nové a zrazu je ochotná vymeniť všetko zariadenie. Iba kvôli tebe. Kto si?"pristúpil ku mne.
,,Veď ma poznáš."povedala som rozhodne.
,,Nie,nepoznám. Denno denne sme spolu a o sebe si nepovedala skoro nič. A pritom,ja som ti povedal o sebe všetko. Aj to čo nikto iný nevie. A ty? Nič!" Aleksander spravil ešte jeden krok ku mne a čakal.
,,Ja nie som nikto. Vôbec nie som dôležitá."sklonila som hlavu. ,,Dôležití sú iba ľudia,ktorých poznám."znova som sa na neho pozrela.
,,OK. Ako myslíš."povedal a otočil sa na päte.
Rýchlim krokom som išla za ním.
,,Aleksander!"zakričala som na neho,ale on sa neotočil,iba za sebou zabuchol dvere.
,,Do riti."čelo som si oprela o dvere. 

Obrovské Ďakujem patrí  mirri69.
S ❤ K