I'm finally free-INFINITY(Dokončené)

Kapitola 16

Príjemné čítanie 🤓

SONDU

KATIE

,,Šéfka. Budíček!"zobudila som sa na hlasné klopanie a Jackov hlas.
Veľa som toho nenaspala,s Mary sme sa rozprávali dlho do noci.
Bolo neuveriteľne príjemné ju znova vidieť.
Vôbec sa nezmenila.
Vlastne zmenila.
Jej tvár žiarila šťastím a bruško sa jej krásne guľatilo.
A Harry?
Ten bol taký istý ako predtým.
Iba jeho pohľad sa zmenil.
Bol plný lásky.
Lásky k Mary a bábu.
Znova klopanie.
,,Čo je? Horí?"vyliezla som z postele a išla otvoriť.
,,Dobré ránko."pred mojimi dverami stál Jack so širokým úsmevom.
,,Môžeme?"spýtal sa so zdvihnutým obočím.
,,Už je toľko hodín?"zarazene som sa pozrela na hodiny.
,,Ty ešte nie si pripravená?"usmial sa.
,,Ako vidíš,nie."pokrútila som hlavou. ,,Daj mi dvadsať minút."dvere som zabuchla.
,,OK."počula som spoza nich.
Rýchlo som sa obliekla,trocha poupratala,vlasy upravila do drdolu a išla do jedálne.
Tam som si dala kávu a potom išla do centra.
Sedel tam iba Jack.
,,Ostatní?"zvedavo som sa spýtala.
,,Už odišli."hľadel na mňa.
,,Môžeme?"pritom vstával zo stoličky.
,,No."prikývla som,chytila svoju tašku a kráčala za ním.
Predtým,ako som nastúpila do vrtuľníka som sa v duchu prežehnala.
Hneď som si dala pás a slúchadlá.
,,Si OK?"počula som Jackov hlas,preto som sa na neho pozrela.
Sledoval ma s obavami v očiach.
Jemne som prikývla a nahlas sa nadýchla.
,,Môžeme?"spýtal sa.
Znova som prikývla.
Jack postláčal milión gombíkov a naštartoval motor.
,,Neboj poklad. Dám na teba pozor."usmial sa.
,,Vďaka."oči som si zatvorila,nohy zaprela o podlahu a rukami som zvierala sedadlo.

Po štvrtom vzlietnutí a pristávaní som si už celkom zvykla.
Ani to nebolo také hrozné.
Noc sme strávili v poslednej osade.
Na druhý deň sme mali na pláne ďalšie štyri osady.
Prvé tri sme zvládli bez problémov.
Ja som vyšetrovala a Jack zabával deti.
Občas mi pohľad zablúdil k nemu.
Keď sa pozrel mojim smerom,zrak som odvrátila a venovala sa svojej predošlej činnosti.
A vedela som nafotiť aj zopár perfektných fotiek.
Pristáli sme v poslednej dedine.
Sprvu sa to zdalo,že to bude rutina,ale pokojné vyšetrovanie sa zmenilo vo chvíli,keď k nám bežala jedna žena a už z diaľky kričala.
Bežali za ňou aj ostatní dedinčania.
Práve som sa skláňala nad asi trojročným chlapčekom a Jack mi ho zabával,aby som ho vedela popočúvať fonendoskopom.
Obaja sme sa narovnali a sledovali tú ženu.
Keď sa k nám dostala bližšie,všimla som si,že na rukách nesie dieťa.
Keď bola dosť blízko,zbadala som,že dieťa má záchvat kŕčov.
Hneď som jej išla naproti a Jackovi naznačila,aby išiel za mnou.
Poslúchol ma a bežal za mnou.
Keď som prišla k žene,dievča som od nej zobrala a hneď položila na zem.
,,Spýtaj sa jej,čo sa stalo."povedala som Jackovi a pritom som kontrolovala dýchanie.
Našťastie dýchala. Kŕče trvali,tak som ju obrátila na bok,aby jej nezapadol jazyk.
,,Jack!"zakričala som na neho,lebo iba stál a pozeral na dievča.
Jack sa prebral a hneď sa začal vypytovať.
Žena rozprávala rýchlo,tak som jej nerozumela.
,,Čo povedala?"pozrela som na Jacka,keď žena stíchla.
,,Že to nemá prvýkrát,ale je to stále častejšie a horšie."povedal Jack. ,,Ich vodca si myslí,že je posadnutá duchom,ale matka mu neverí. Prosí ťa,aby si ju vyliečila."
,,Prines vodu a utierku."povedala som Jackovi.
On ma poslúchol. Dvoma krokmi sa dostal k stolu,kde som mala tašku. Chytil fľašu a utierku a o chvíľu stál nado mnou a podával mi ich. Matka nahlas plakala a chcela sa posadiť vedľa dievčaťa. Zadržal ju muž.
Naliala som trocha vody na utierku a začala som utierať zátylok dievčaťa.
Kŕče pomaly ustupovali,dievča sa uvoľňovalo.
,,Spýtaj sa jej,ako sa volá."znova som pozrela na Jacka. Hneď ako vyslovila jej meno,začala som ju oslovovať a naďalej som jej utierala zátylok.
,,Lola,otvor oči."pohladila som ju po líci. ,,Lola. Počuješ ma?"mohla mať okolo desať rokov.
Lola ma začala vnímať a chcela sa postaviť.
,,Musíš ostať ležať."povedala som jej a chcela ju prinútiť znova si ľahnúť,ale vzpierala sa mi.
,,Povedz jej,aby ostala ležať."povedala som Jackovi.
On si k nej kľakol a povedal jej to po swahilsky.
Dievča sa pozrelo na matku,ja tiež.
Ona prikývla a dievča si ľahlo naspäť na zem.
,,Spýtaj sa,či si na niečo spomína."
Keď to Jack spravil,Lola záporne pokrútila hlavou.
,,OK."načiahla som sa po vodu a dala som jej trocha napiť sa.
,,Zoberieme ju na stôl,ešte ju vyšetrím."
Jack ju zdvihol a začal s ňou kráčať k stolu.
,,Katie. Začína to znova."povedal Jack s panikou v hlase.
,,OK. Daj ju na stôl a obráť ju na bok."rozkázala som Jackovi.
Keď tak spravil,ruku som si položila pod jej hlavu,aby si ju neudrela.,,Podaj mi tašku."
Jack ju chytil a pohotovo otvoril.
Jednu ruku som mala pod Lolinou hlavou,druhou som ju jemne pridržiavala a krk si načahovala k taške.
,,Natiahni to do striekačky."rýchlo som ukázala na ampulku s liekom na upokojenie.
Jack to spravil naozaj šikovne.
,,Ďakujem."povedala som,keď mi podal striekačku. ,,Ešte dezinfekciu."
Jack mi ju hneď podal.
Po pár chvíľach,kŕče znova ustupovali.
Lola sa prebrala,ale bola stále malátna. Celý čas som ju hladila po chrbte.
,,OK. Už to bude dobré."usmiala som sa na matku.
Jack si nahlas vydýchol.
,,Povedz,že by mala ísť do nemocnice na vyšetrenia."
Keď jej to Jack povedal,niečo mu matka vysvetľovala.
,,Prosí ťa,aby si ju vyšetrila tu,lebo náčelník,to určite nedovolí,aby Lola opustila dedinu."povedal Jack.
,,Náčelník to nemusí dovoliť. Stačí súhlas rodiča."povedala som mierne nahnevane.
,,Je to náčelníkova dcéra."povedal Jack a sklonil hlavu.
,,Do riti."šepla som. ,,Ale ja ju tu neviem vyšetriť. Potrebuje špeciálne vyšetrenia a nastaviť na lieky."Jack to znova prekladal do swahilčiny.
Kútikom oka som zbadala,že zástup ľudí sa rozstupuje a mierne sa skláňajú pred mužom,ktorý sa blížil ku nám.
Matka na neho vyľakane hľadela. Potom niečo mlela po swahilsky a išla mu oproti.
Pochopila som iba,že sa mu ospravedlňuje a o niečo ho žiada.
Muž sa zastavil dva kroky od nás a nahnevane niečo hovoril.
Pozrela som na Jacka.
,,Máš od nej dať ruky preč."povedal Jack.
,,Ale..."chcela som namietať.
,,Katie. Počúvni ho."povedal Jack a postavil sa pred mňa,lebo muž spravil krok smerom k nám.
Ustúpila som o krok a muž zastal.
Lola začala vzlykať a jej matka pristúpila k nej.
Začala horlivo hovoriť s mužom.
On jej nahnevane oponoval.
Znova som rozumela iba útržky.
Prosby ženy a muž znova rozprával niečo o duchoch.
,,Povedz,že toto sa dá liečiť."pristúpila som k Jackovi.
On mi naznačil,aby som ostala ticho.
Znova som chcela niečo povedať,ale Jack mi prikryl ústa dlaňou.
Muž sa na mňa nahnevane pozrel. Potom som už radšej ostala ticho a čakala.
Ich hádka trvala pomerne dlho,potom sa náčelník obrátil k Jackovi a začal sa s ním rozprávať. Už sa mi zdal byť pokojnejší.
Pýtal sa na Alexa a vyzvedal,kto som ja.
Jack mu všetko trpezlivo vysvetľoval.
Náčelník sa pozrel na mňa. Prestala som aj dýchať.
Začal sa ma vypytovať po swahilsky,ale keďže hovoril bez nárečie,celkom dobre som mu rozumela.
Náčelník hneď začal argumentovať. Že ak duchovia budú chcieť,tak sa jeho dcéra uzdraví. A ak nie,tak sa s tým budú musieť vyrovnať. Lebo potom duchovia ju chcú vziať medzi seba.
Vysvetlila som mu,že Lola potrebuje ísť do nemocnice. Tam ju vyšetria špecialisti a nastavia jej lieky. Lebo ak sú moje domnienky správne,ide o epilepsiu,čo sa v dnešnom svete síce vyliečiť nedá,ale dajú sa tlmiť príznaky a ľudia s touto diagnózou vedia viesť úplne normálny život.
Po dlhšom náreku a prosbe ženy,sa náčelník umúdril.
Nakoniec sme sa dohodli,že po Lolu príde Kofi a aj s matkou ju zoberie do nemocnice do Kendu Bay.
Jack hneď zavolal Kofimu,ktorý ešte v noci po nich vyrazí.
Ja som zavolala Aleksanrdovi a on hneď začal vybavovať potrebné záležitosti v nemocnici,takže ich budú čakať.
Do svojho stanu som zaľahla na smrť unavená.