I'm finally free-INFINITY(Dokončené)

Kapitola 33

Príjemné čítanie ☺️☺️

,,Katie. Choď si na chvíľu ľahnúť."mykla som sa,keď sa nado mňa postavila Justine.
Pozrela som na ňu s výrazom-To vážne?
,,Jackovi nepomôžeš,ak mi tu odpadneš od únavy."jemne sa usmiala.
Možno mala pravdu.
Už tridsaťšesť hodín som sedela v centre a pokúšala som sa zistiť,čo je to za chorobu.
Zatiaľ som neprišla na nič múdre.
Malária to určite nebola.
Ani chrípka.
Ani nič iné,čo som poznala.
Do riti!
Ako je to možné?
Nič!
Ale vôbec nič!
Pošúchala som si čelo a znova sa pozrela na obrazovku počítača.
,,Alex sa ešte neozval?"spýtala som sa potichu.
,,Nie."šepla Justine.
,,Do riti."to som už povedala nahlas.
Postavila som sa zo stoličky a trocha sa ponaťahovala.
,,Viem ti nejako pomôcť?"spýtala sa Justine.
,,Ja neviem."pozrela som sa na ňu. ,,Zožeň mi Alexa."hľadela som na ňu.
Justine sklonila hlavu.
,,Kde v pekle môže byť? Teraz,keď ho potrebujem?"prstami som si vošla do vlasov,oči zatvorila a hlavu zaklonila dozadu. ,,Ako sa mohol len tak stratiť?"znova som sa zahľadela do Justininých očí. ,,Musím ísť za Jackom."šepla som. ,,Musím vedieť,že je v poriadku."
,,Nemôžeš tam ísť."pristúpila ku mne.
,,Justine,ja musím."potláčala som slzy.
,,Ak tam pôjdeš bez toho,aby si vedela čo to je a nebrala by si so sebou liek,tak ťa..."Justine stíchla.
Vedela som,na čo myslí. Maphenzi by ma už naspäť nepustil.
Znova som si sadla k počítaču.
,,Začalo sa to pred dvoma týždňami. Ale prečo?"rozmýšľala som nahlas. ,,Čo sa vtedy zmenilo?"
Prstami som si pošúchala pery a znova pozrela na Justine. ,,Vtedy sa muselo niečo stať. Choroba sa neobjaví iba tak,z ničoho nič. A hlavne nie v takej izolovanej spoločnosti."
S Justine sme sa pozreli na seba.
,,Možno som to to bola naozaj ja. Možno som ich nakazila niečim,čo nosím v sebe dávno. Ja nemám žiadne príznaky,ale oni..."znova som si šúchala pery.
,,Nie. To určite nie. A čo ostatné dediny? Prečo iba oni?"Justine mi protirečila.
,,OK. Možno máš pravdu. Ale ..."zatvorila som si oči a sklonila hlavu.
,,Žiadne ale. Určite si to nebola ty. Poď. Najeme sa,trocha si oddýchneš a možno ťa napadne niečo rozumné."Justine ma objala okolo pliec a viedla ma do jedálne.
Sadli sme si k prvému voľnému stolu. Justine mi priniesla jedlo,v ktorom som sa iba hrabala.
,,Musíš niečo zjesť."pozerala na mňa. ,,Odkedy si sa vrátila,nič si nejedla,leješ do seba iba kávu."
S nechuťou som si nabrala na vidličku jedlo a vložila si ho do úst. Prežúvala som ho so zdvihnutým žalúdkom. Naozaj som nemala chuť na nič. Najradšej by som bežala do centra a znova sedela pri počítači.
,,Ahojte."potichu sa pozdravil Kofi.
Pozrela som sa na neho s nádejou v očiach.
So smutným pohľadom sklonil hlavu.
,,Neviem ich zohnať."šepol.
,,Do riti!"položila som vidličku. ,,Nechápem,kde sa mohli stratiť."
,,Brian má na starosti dosť odľahlé dediny. Takže to môže potrvať ešte ďalšie dva dni,kým sa objavia. Alex to spomínal,keď odchádzali."Kofi si nabral jedlo. ,,Ešte nič?"pozeral na mňa.
Pokrútila som hlavou a pozrela sa do svojho taniera.
,,Nemáš ani žiadny tip?"spýtal sa Kofi.
,,Nie. Už som všetky zvážila. Nemám ani potuchy čo to môže byť. Hmm."kyslo som sa usmiala.
,,Jedno vieme určite."povedal Kofi.
Pozrela som na neho.
,,Je to sakramentsky nákazlivé."znova si nabral jedlo.
,,A má to ťažký priebeh."pošúchala som sa po čele. ,,Ak niečo rýchlo nevymyslím,bojím sa,že by to mohlo byť pre nich smrteľné."sklonila som hlavu. ,,A Jack..."stíchla som.
,,Ty na to prídeš."šepla Justine. ,,Musíš."
,,O Jacka sa neboj. On to zvládne."povedal veselo Kofi.
Pokrútila som hlavou. ,,Ty si ho nevidel. Nevidel si ako ho zbili. Kvôli mne."slzy som mala znova na krajíčku.
Spomienka na ten pohľad ma ubíjala.
Jeho roztrhnutá pera.
A najhoršia bola spomienka na náš bozk,ktorý mal sladkokyslú príchuť.
Možno to bol náš posledný bozk.
Prečo sa to deje presne teraz?
Teraz,keď sme sa konečne vedeli normálne porozprávať?
Teraz,keď už viem,čo ku mne cíti a prečo sa správal tak,ako sa správal?
Jemne som sa usmiala.
On iba žiarlil.
A teraz?
Teraz je kvôli mne zbitý a držia ho ho ako rukojemníka alebo ako poistku,aby som sa vrátila.
Čo sú to za ľudia?
Vystrašení.-odpovedala som si na vlastnú otázku.
Chytia sa každej slamky.
Ale prečo?
Prečo musia robiť takéto radikálne kroky?
Keby ho Maphenzi pustil so mnou.
Jack by mi vedel pomôcť.
Hoci nie je zdravotník,zažil toho už veľa.
Možno on už vie,čo to je,len mi to nemá ako povedať.
,,Katie."mykla som sa,keď sa Justine dotkla môjho ramena.
Pozrela som na ňu.
,,Choď si na chvíľu ľahnúť. Už si na smrť unavená."jemne sa usmiala.
,,Aj tak by som nevedela zaspať."postavila som sa.
,,Ale aspoň si trocha oddýchneš."tiež sa postavila.
Pokrútila som hlavou a chytila tácku. Veľa som toho nezjedla.
,,Nehádaj sa so mnou. Pôjdeš si ľahnúť a hotovo. Ak to bude nutné,sadnem si vedľa tvojej postele."povedala rozhodne.
S úsmevom som sklonila hlavu.
Videla som na nej,že to myslí vážne.
Tak som ďalej nenamietala.
Dala som si rýchlu sprchu a ľahla si do postele.
OK.
Aspoň dve tri hodiny by som si mohla pospať.
Najprv som rozmýšľala,čo by to mohlo byť za chorobu,ale moje myslenie bolo stále pomalšie až nakoniec úplne zastalo.
Zaspala som.