Jeden pre druhého

Ako sa našli dvaja

Lucinda bezmyšlienkovite kráčala po pláži. Len tak, bez cieľa, nevedela ani, kam ide. V hlave jej vírili ťaživé myšlienky. Dnes bolo desať rokov, odkedy zomrela jej babička. Tá ju vychovávala do jej ôsmych rokov a keď zomrela, Lucinda sa o seba starala sama. Bola samostatná, no nikto si ju nevzal na zodpovednosť. Každý mal dosť svojich starostí.
  Od rána na ňu spomínala. Poobede mala v pláne ísť na jej hrob. Cintorín sa tiahol povedľa zátoky, ktorá bola neďaleko ľudoprázdneho ostrova.
  Na ostrove žilo len pár ľudí. Aj to boli väčšinou starí ľudia a jedna štyridsaťročná, ktorá žila sama so svojimi dvoma nevidiacimi deťmi.
  Jediní osemnásťroční na tomto ostrove boli Lucinda a jej najlepšia kamarátka Nikoleta Greenfieldová, ktorá bola v požehnanom stave.
  Lucinda kráčala po pláži a všetko si v hlave rekapitulovala.​
  Čo všetko zažila so svojou babičkou. Ako sa kúpali v mori, prechádzali sa po pláži...
  A to všetko sa nezaobišlo ani bez Nikolety a jej starej mamy.
  Lucinda sa pri spomienke na ich šťastnú štvoricu pousmiala.
  Poobzerala sa okolo.
  Hoci tu nebolo ani živej duše, krajina predsa dýchala životom. Na palmách sa už robili plody, na ich konároch sedeli divé čajky. Vzduch bol navoňaný sviežou vôňou lístia a pokosenej trávy. Pán Peterson ráno kosil.
  Ako tak Lucinda kráčala, zbadala v diaľke čosi ležať.
  Nejaké ranené zviera, pomyslela si.
  Chúďatko bezbranné!
  A rozbehla sa ako najrýchlejšie vládala, aby to malé stvoreniatko ochránila. Nikdy nevedela, v ktorej sekunde sa k nemu môže niečo priblížiť.
  Bežala ako najrýchlejšie vládala. Keďže bolo horúco, rýchlo sa spotila, takže keď bola v polceste, mokré vlasy sa jej lepili na krk a dolu tvárou jej stekal pot.
  Z náprsného vrecka vytiahla vreckovku a utrela si tvár.
  Zrak zaostrila na to stvorenie pred sebou. Už z diaľky vedela rozoznať, že to zviera nie je.
  Rozbehla sa rýchlejšie. Poháňala ju zvedavosť aj strach.
  Keď už bola od neho asi dvadsať metrov, rozhrnula konáre stromov a vbehla do ich tieňa. Stáli tu stromy a ich konáre zacláňali slnku. Bol tu príjemný chládok.
Keď bola blízko, opäť si utrela tvár. Pozrela sa pred seba a skoro zamdlela.
  Pred ňou pod palmami ležalo
  Malé dieťa.
  Zohla sa, že ho dvihne na ruky, no vtom sa zháčila.
  Veď ona ešte nikdy dieťa v ruke nedržala!!!
  Ako ho má dvihnúť tak, aby mu neublížila???
  Je predsa malé a krehké!
  Zamyslela sa. Určite by mu bolo treba rukou podoprieť hlávku. Lenže ako???
Natiahla ruku a jemne malé chytila zospodu za hlavičku. Opatrne mu ju podoprela,druhú ruku ovinula okolo jeho drieku a pomaly ho dvihla. Podarilo sa jej to.
  „Chúďatko malinké!" vzdychla si.
  Dieťa neplakalo, no očividne bolo v šoku. Bolo vystrašené. Pri pohľade naň sa rozcítila.
  „Nieee, neboj sa, ja ti neublížim. Pri mne si v bezpečí." Povedala láskavo a pevne zároveň.
  Bola si vedomá toho, že povedala to, čím si vôbec nebola istá.
  Neverila si, že sa oň dokáže postarať.
  Vykročila pomalým krokom naspäť k svojmu domu. Musí malé zaniesť do svojho domu a tam sa naňho pozrieť.
  Na prvý pohľad vyzeralo byť v poriadku, no lepšie ho prezrie, len čo príde domov.
  Dieťa sa cestou rozplakalo.
  Plakalo dlho a usedavo.
  Lucinda sa mu celou cestou láskavo prihovárala a hmkala mu neznámu melódiu, ktorá sa jej zrodila v hlave. Bola jej akási povedomá, no nevedela, odkiaľ pochádza.
  Na dieťa však pôsobila upokojujúco.