Jeden pre druhého

May

  „Tak teda, prídem po teba." Lúčil sa Daniel s Anthonym.
  „Dobre." Odpovedal Anthony.
  Stáli pred ich domom, Daniel práve odprevádzal kamaráta domov.
  Kamaráti sa dohodli, že Anthony sa u Daniela zastaví na obed a strávia spolu čas ako dvaja najlepší kamaráti. Anthony sa chcel naučiť čítať.
  Daniel vedel, že nebude ľahké naučiť ho to. Annie nemala peniaze na to, aby jej deti mohli chodiť do špeciálnej školy a ona ich doma učiť nevedela. Netušila, ako ich na tomto mieste odrezanom od sveta naučiť čítať a písať.
  Chlapci sa rozlúčili a Daniel sa popiskujúc vrátil domov. Na kamarátovu návštevu sa veľmi tešil.
  Vošiel do domu. Oprel sa o stôl a hlavu si vložil do dlaní.
  Stále mu chodila po rozume otázka: Ako naučím Anthonyho čítať? Ako mu to vysvetlím? Čo na to môžem použiť?
  V momente, keď buchli dvere, pochopil. Opýta sa mamy.
  Lucinda vošla dnu celá spotená. Popri toľkej robote začala v podvečerných hodinách, keď už bolo na ostrove dýchateľne, behať.
  „Mami?" oslovil ju Daniel okamžite bez pozdravu.
  Lucinda s povzdychom dosadla na stoličku. Neodpovedala mu, stále sa vydýchavala.
  „Mami?" zopakoval Daniel a už jej podával pohár vody.
  Lucinda ho opäť bez slova prijala a priložila si ho k perám. Slastne si vychutnávala kvapky tej najúžasnejšej tekutiny.
  „Ako môžem naučiť Anthonyho čítať?" vypadla z neho otázka, keď Lucinda položila pohár na stôl pred sebou. Chrbtom ruky si z čela utrela pot a zarazene pozrela na syna.
  „Chcel sa to naučiť a ja neviem, ako mu mám písmenká ukázať."
  Najprv si s tým chcel poradiť sám. Daniel mal rád, keď mal situáciu pod kontrolou a vedel sa o veci postarať sám. S týmto si však poradiť nevedel.
  „Z čoho by som mu mohol písmená... vytvarovať?" opýtal sa, aby Lucindu presnejšie uviedol do obrazu.
  Lucinda chvíľu rozmýšľala.
  „Možno špagát."
   „Špagát?" nerozumel Daniel.
  „Môžeš mu ich vytvarovať zo špagátu."
  Daniel sa nad tým zamyslel.
  „A kde je ten špagát?" opýtal sa.
  „Na pôjde." Dostala zo seba Lucinda bez dychu. Stále sa spamätávala z behu.
  Daniel viac nepotreboval vedieť, celý naradostený utekal obehnúť pôjd.
  Prehľadal asi polovicu krabíc, ale ani v jednej nenašiel špagát. Nevadí, zajtra ho čaká druhá polovica. Krabice naukladal k stenám tak, že pri jednej stáli krabice, ktoré už prehľadal a na druhej tie, do ktorých sa ešte nepozrel.

  „Si si istý, že tam je?" opýtal sa Anthony, ktorému už dochádzala trpezlivosť. Už asi pol hodiny stál na pôjde a počúval, ako Daniel hlučne otvára krabice. Nestihol ich prehľadať doobeda, lebo pomáhal mame. Tak musel teraz.
  „Poď za mojím hlasom!" povedal mu Daniel. Anthony spravil pár krokov, Daniel mu podal ruku a usadil ho na jednu z krabíc.
  „Počkaj ešte chvíľu, už len tri krabice!"
  Daniel práve otvoril veko jednej z nich.
  Opatrne z nej začal vyťahovať veci. Plachtičky, oblečenie... Tu to nebude.
  Už sa ju chystal zavrieť, keď z nej zrazu čosi vypadlo. S nahnevaným povzdychom sa po to zohol. Zobral do ruky jemnú látku. Naozaj jemnú. Takú doma ešte nikdy nevidel.
  Narovnal sa a priblížil si predmet k očiam. Vyzeralo to ako... Pripomínalo mu to plachtičku, v ktorej ho mama kedysi povíjala. Akurát, že to bolo z hodvábnej látky. Jemné, mäkké ako perinka...
  Perinka!
  Odkiaľ sa tu vzala perinka?
  „Daniel? Je všetko v poriadku?" opýtal sa zaskočený Anthony, keď zrazu začul, že kamarát stíchol.
  „Hej, hej." Odpovedal Daniel a vrátil perinku späť do krabice. Zatvoril ju, otvoril druhú, v ktorej už našiel ten špagát. Výuka sa mohla začať!

„Čo to?" zjajkol Anthony, keď sa mu noha na drevených doskách pôjdu pošmykla.
  „Čo? Normálne dosky!" odpovedal Daniel a ďalej viedol kamaráta k závesu, aby mohli zísť z pôjdda.
  „Ale nie, ja som cítil, že som na niečo stúpil!"
Anthony sa zohol a začal šmátrať po dlážke okolo svojich nôh. Na to sa zohol už aj Daniel.
  Anthony sa už postavil a podával mu malý lístok.
  Daniel si ho bez slova otočil pred oči. Písmo na ňom bolo už zažltnuté a papier vyzeral, akoby bol aj s perinkou vypraný, takže mu chvíľu trvalo, kým vylúštil, čo na ňom stálo:

Milá Lucinda,
verím Ti. Verím, že ho nájdeš práve ty, a že bude u Teba v dobrých rukách.
Volá sa Jordan May.
  Tie posledné tri písmená Danielovi hučali v hlave ako ozvena. May. May. May.
  Ničomu nerozumel. O koho sa má Lucinda postarať? Komu patrí tá perinka? Kto sa volá May, tak ako on a jeho mama???
  „Čo to je?" opýtal sa Anthony, ktorému už bolo zvláštne to dlhé ticho. Daniel mal v hlave strašný zmätok. Otvoril krabicu, vybral z nej perinku a vložil lístok do jej jediného záhybu, tam, kde asi predtým bol.
  Chytil Anthonyho a pobrali sa k schodisku.
  „Prepáč, myslím, že dnes z toho učenia nič nebude." Povedal ospravedlňujúco.
  „Ale prečo? Už dlho ťa o to prosím a ty si konečne našiel spôsob, ako ma to naučiť, tak prečo..."
  Už z toho všetkého začal byť zmätený aj Anthony.
  Daniel sa k nemu otočil a zahľadel sa mu do očí, až potom si uvedomil, že je to zbytočné. Zatriasol hlavou, no potom opäť uprel zrak do kamarátových očí.
  „Prepáč, potrebujem sa s mamou o niečom porozprávať. Niečo... niečo som našiel a je to zvláštne! Musí to vidieť!"
  „A čo také?" zaujímal sa Anthony.
  „Nič," odpovedal namrzene Daniel.
  „Čo sa durdíš, veď som sa len normálne opýtal!" povedal rovnako namrzeným tónom Anthony.
  „Potom ti to poviem! Ale teraz ťa musím odprevadiť domov!"
Daniel kopnutím posunul krabicu k stene, potom sa otočil k Anthonymu a viedol ho dole z pôjda. Ten, chudák, ničomu nerozumel.
  A Danielovi hučala v hlave jediná otázka.
  Kto je Jordan May?