Jeden pre druhého

Tajomstvo zátoky

  Daniel vesloval smerom do zátoky. Čln sa mierne hojdal na jemných vlnkách, vánok strapatil Danielove vlasy a slnko mu svietilo do čela. Cítil sa úžasne! Ako námorník! Utečenec! Niekto, kto utiekol bez súhlasu toho, čo ho nechcel pustiť! Utiekol nedovolene! A nedovolená strava chutí najlepšie!
  Cítil sa jednoducho úžasne!
  Čím bol bližšie k zátoke, tým viac sa v ňom stupňoval adrenalín. Uvidí zátoku! Prebáda nové, neprebádané územie!
  Zaujímalo ho, čo je na tej zátoke také zlé, nie určené pre jeho oči, že ho tam mama nechce pustiť. Bolo mu viac než jasné, že nejde len o jeho bezpečnosť. Určite tam niečo je!
  Zrazu sa mu srdce rozbúchalo.
  Čo ak tam je poklad?
  Vplával do zátoky! Konečne!
  Obzeral sa okolo seba, no nič sa mu nezdalo nezvyčajné. Bola to obyčajná zátoka s čistou priezračnou vodou, občas sa okolo člna mihla malá rybka alebo riasa. Nič, prečo by ho mama nemala chcieť pustiť.
  Keď sa pozrel doprava, videl v diaľke, ale naozaj veľkej diaľke, až za zátokou útes a v jeho väčšej blízkosti sa blyšťala iba vodná hladina, na ktorú dopadali slnečné lúče. Naľavo boli, opäť v diaľke, ale v menšej, stromy, cez ktorých husté konáre však nebolo vidno.
Položil veslá vedľa seba na čln a roztiahol ruky. Bol to úžasný pocit. Vôbec sa tu nemusel báť. Nebolo tu nič nebezpečné. Žiadny žralok ani krokodíl, ktorý by mu odtrhol nohu. Toho sa trošku obával, že to tu naňho bude číhať. No keď nič také nevidel, uľavilo sa mu. Keď sa vráti domov, povie mame: „Prečo si sa o mňa tak bála? Veď tam nič nebolo!" No potom sa zháčil a uvedomil si, že mame nesmie nič povedať. Veď predsa ušiel! A to znamená, že o tom mame nesmie povedať! Keby to urobil, tá by vyvádzala!
  „Dany? Čo ty tu robíš?" ozvalo sa oproti nemu.
  Daniel upieral zrak pred seba a vyjavene hľadel na čln, ktorý plával hladinou k nemu. Osoba na ňom bola v tomto oveľa zbehlejšia ako on a išla oveľa rýchlejšie.
  „Ooooo, Christy!" Zvolal a oči sa mu rozžiarili, keď spoznal kamarátku.
  Priplávala k nemu, tesne, až sa ich člnky dotkli. Uprene sa mu zahľadela do očí.
  „Stále si mi nepovedal, čo tu robíš!"
  „Ja... prečo? Tiež nie si za to, aby som sem chodil?"
  „Nieee! Len ma to zaujíma. Prišiel si sa pomodliť k mojej mame?" vyzvedala Christy.
  „K tvojej mame?" zarazil sa Daniel.
  Christy mala v očiach smutný výraz, no musela sa nad kamarátovým prekvapením pousmiať.
  „Daniel, veď predsa vieš, že moja mama zomrela! No a tam, vedľa zátoky, za tými stromami, no veď sa tam pozri!" Skončila a čakala Danielovu reakciu.
  Daniel otočil hlavu doľava, poriadne natiahol krk, mohol si oči vyočiť, no pomedzi konáre stromov nasadených tesne pri sebe nevidel.
  „Ja nič nevidím." Povedal skleslo.
  „Tam je predsa cintorín a tam... je pochovaná moja mamka."
  Christy sa v očiach zaleskli slzy. Daniel jej hľadel do očí a vnútro mu zovrelo. Christinu Greenfieldovú mal rád a netešilo ho, keď videl slzy v jej očiach.
  „Kedy zomrela? Poznala si ju?" opýtal sa Daniel zvedavo a súcitne zároveň.
  Christy vzlykla.
  „Nepoznala. Zomrela, keď som bola malá. Viem o nej len z rozprávania babi."
  „No a ako to súvisí s mojou mamou?" trochu sa rozhorčil Daniel.
  „Noooo... Naše mamy boli dobré kamarátky."
  Aha.
  Danielovi už bolo všetko jasné. Keby práve neboli na mori a obaja nemuseli jemne veslovať, aby ich voda neodniesla nevädno kam, aj by ju bol objal.
  „A ty? Bola si za ňou?"
  „Nie. Babi ma za ňou samu nepustí. Ale chodievam sem občas, keď babi spí. Aj dnes som jej takto ušla."
  Daniel sa musel zasmiať.
  „Aj ja som ušiel. Tak... mali by sme sa vrátiť."
  „Dobre," súhlasila Christy.
  Obaja otočili člnky a plávali naspäť.

  Lucinda zvesila veci zo šnúry a poobzerala sa.
  „Dany, poď mi asistovať, budeme skladať oblečenie!"
  Daniel síce nemal rád pranie, ale mal cit pre veci a veľmi rád ich skladal, ukladal, prekladal...
  Bude skvelý manžel a otec, vravela si Lucinda vždy, keď jej pomáhal.
  Myslela si, že ak sa človek rád stará o veci, znamená to, že má ešte väčší cit pre ľudí.
  Otočila sa od prádla a obzerala sa okolo seba.
  „Dany, kde si?"
  Ticho. Žiadna odpoveď. Len spev vtákov sa ozýval zo strechy a blízkych stromov a prezrádzal blížiaci sa večer.
  „Danieeel!"
  Pohla sa k domu. Asi išiel dnu.
  Otvorila dvere a narýchlo prebehla pohľadom dom. Vybehla na pôjd, odhrnula záves, prach sa znova zvíril a udrel jej do nosa. Dúfala, že ho na pôjde nájde čítať, ale opak bol pravdou. Cítila sklamanie aj vzrastajúce zúfalstvo. Sklamanie preto, lebo ho nikdy nevedela donútiť k čítaniu a zúfalstvo preto, lebo netušila, kde môže byť.
  „Daniel, okamžite sa ozvi!"
  Nemala pocit, že by sa chcel hrať na schovávačku, teraz naozaj nie. A Lucindina intuícia nikdy nesklamala Teda, takmer nikdy.
  Vybehla z domu a hodila letmý pohľad zaň, tam, kde mali naukladané veci. A vtedy sa jej zakrútila hlava. Musela sa chytiť múru a stále hľadela pred seba.
  Zmizol člnok.
  Bol na svojom mieste už dlho a Daniel ho odtiaľ nikdy sám nebral. A nikdy ho nemal v úmysle ani nikde prekladať. A keby ho aj preložil, povedal by jej to. Oni dvaja mali vo zvyku vravieť si všetko. Teda, takmer všetko.
  Daniel išiel sám na more!
  To vedomie zacítila v hrudi prostredníctvom veľkej ťažoby. Vzrastala jej v nej panika a pomaly jej ju gniavila.
  Okamžite sa rozbehla krížom cez ostrov.
  Teta Greenfieldová práve stála pred domom a unaveným pohľadom sa obzerala okolo seba. Hľadala Christy.
  „Dobrý deň, teta," dychčala Lucinda.
  „Prosím vás, mohli by ste mi požičať svoj čln?"
  Teta Greenfieldová sa zatvárila prekvapene.
  „Čln? Samozrejme, je za domom, poď so mnou!"
  Obe sa vybrali za dom. Teta vošla do malého kútika, kde mali tieto veci a natiahla ruku po čln.
  Zhrozene hľadela pred seba, zrak sa jej zakalil ešte viac.
  „Nie je tu!" odpovedala vyplašene.
  „Čože? Akože?!"
  Lucinda si uvedomila, že to vykríkla. Nikdy nemala v úmysle kričať na starších ľudí. Radšej by si klepla po prstoch kladivom, ale nikdy by nezvýšila hlas na staršiu osobu.
  „Christy išla na more!" zvolala teta v panike.
  „Daniel išiel na more!" odpovedala Lucinda zvolaním.
  Pani Greenfieldová sa zatackala. Lucinda ju podoprela a odviedla do domu.
  Podala jej pohár vody.
  „Idem po pani Davisovú a idem ich pohľadať." Oznámila.
  „Idem s tebou!"
  „Teta, nebude to dobré, musíte oddychovať! Ja ich nájdem!" Odpovedala Lucinda cez plece, pretože už šprintovala k domu tety Davisovej.

  Lucinda išla v jej člne šialenou rýchlosťou. Modlila sa, aby nenašla na hladine vznášať sa prázdne člny a vedľa nich mŕtve detské telá. Srdce jej bilo ako divé, div, že jej nevyskočilo z hrude, dlane sa jej potili... Nevedela si predstaviť, že by prišla o Daniela. A o Christy, ktorú mala tiež veľmi rada. Nechcela myslieť na následky, ktoré by z toho mohli byť, no predsa tie predstavy nemohla dostať z hlavy. Už to celé videla.
  Odpadnutá pani Greenfieldová a pani Davisová...
Plačúca Lucinda...
  Zase pohreby...
  A čo Anthony a Anette? Christy a Daniel boli ich jediní kamaráti. Na ostrove už nežili iné deti.
  Zamierila do zátoky a ako prudko veslovala, stále volala: „Daniel! Christy! Ozvite sa!"
  No žiadnu odpoveď nedostala. Vietor jej výkrik neodvial ďaleko, pretože jeho nápor jej v rýchlosti vrážal do tváre aj s kvapkami vody, ktorú rozháňali veslá.

  Daniel vyskočil z člna a vytiahol ho aj s veslami na breh. Christy urobila to isté. Obaja si prehodili svoje člnky aj s veslami cez plecia a pobrali sa domov.
  Vedeli jedno!To bude výprask!
  Pri dome Greenfieldovcov sa rozlúčili, Christy vošla do domu a Daniel mastil domov, ako najrýchlejšie vedel.
  No keď prišiel domov, mamu nikde nenašiel.
  Išla ma hľadať, uvedomil si.
  Ach, to bolo strašné vedomie! Kedy sa nájdu?
  Nervózny chodil okolo domu. Slnko už začínalo zapadať za kopec.
  Dúfal, že sa mama čím skôr vráti.
  Vzal čln, rozhodnutý ísť jej naproti.
  A zrazu ju zbadal. Utekala oproti nemu, ruky mala rozpažené a na tvári jej bolo vidno úľavu.
  „Dany!" zvolala a tuho ho objala.
  „Mami!" zvolal Daniel tiež s úľavou. Čakal, kedy ho odtiahne a dá mu bitku. Nič také sa však nestalo. Miesto toho zacítil na svojom líci slzu. Nie však svoju.
  „Mami, prepáč. Nechcel som... Aby si sa bála alebo bola smutná. Ale... Chcel som... to tam vidieť."
  Lucinda sa odtiahla a uprene sa mu zahľadela do očí. „Prečo si tam išiel a nič si mi nepovedal?"
  Daniel prehltol poznámku, že jej o tom hovoril.
  „Stretol si tam Christy?"
  Prikývol. „Už išla domov."
  Lucinda si s úľavou vydýchla a zahľadela sa na more. Potom však zamerala zrak znovu na Danyho.
  „Takže ti povedala, prečo som ťa tam nechcela púšťať?"
  Opäť prikývol. „Viem a naozaj mi prepáč. Ale... Nemyslím si, že je správne, keď za ňou nechodíš. Ona ťa mala rada a možno... ťa čaká."
  Lucinde sa v očiach leskli slzy. Kam na to tento osemročný chlapec chodí?
  Je pravda, že na tomto chudobnom ostrove boli deti o mnoho vyspelejšie ako deti z bohatších miest alebo dedín. Rodičia alebo starí rodičia ich museli všetko naučiť a so všetkým oboznámiť skôr, pretože v takýchto chudobných podmienkach naozaj nikdy nevedeli, kedy príde ich posledná hodina a dovtedy ich dieťa muselo byť samostatné a vedieť všetko potrebné.
  Ale že na toto príde, nečakala.
  „Máš pravdu. Zajtra za ňou pôjdem."
  Daniel pokrútil hlavou. „Nie, dnes. Nebola si za ňou osem rokov, dokedy to chceš prekladať?" trochu sa nahneval.
  „O chvíľu bude tma." Povedala Lucinda.
  „To nevadí, ona na teba dá pozor. Hlavne poďme! Idem s tebou, chcem jej niečo povedať."
  Lucinda prikývla. Niekedy musela priznať, že aj jej syn má pravdu.