Jeden pre druhého

Nikoleta

Priviazali čln k brehu a vyskočili na breh. Držiac sa za ruky kráčali k cintorínu. Lucinda sa triasla, nebolo jej príjemné,  že sem ide. Keď Nikoleta zomrela, povedala si, že tu bola poslednýkrát.
  Aj Dany mal guču v krku, predsa len, na cintoríne nikdy nebol a bol si vedomý toho, že prvý raz uvidí svoju mamu plakať. Poriadne.
  Prechádzali pomedzi hroby a čítali mená a epitafy. Zastavili sa pri jednom,  na ktorého náhrobnom kameni stálo:
  Tu leží Nikoleta Greenfieldová, do poslednej chvíle oddaná vnučka a milujúca matka.
  Lucinda padla na kolená pred náhrobným kameňom. Dlho nepovedala nič. Tvár mala zaborenú v dlaniach a triasla sa. Plakala ako ešte nikdy.
  Daniel vedel, že to príde. Keď jeho mama plakala, trhalo mu to srdce na kúsky.
  A teda ju pevne držal, objímal okolo pliec. Nehovoril nič, tušil, že v takej situácii netreba nič hovoriť, pretože otrepaná fráza: „Všetko bude dobre", tu nepomôže.
  Keď už bol plač viac ovládateľný, dvihla Lucinda hlavu a začala sa stále pomedzi vzlyky modliť.
  „Nikoleta, v prvom rade ťa chcem poprosiť o odpustenie. Uvedomujem si, že som ťa veľmi sklamala. Dlhujem ti vysvetlenie. Prečo som tu nebola? Nie, nebudem sa vyhovárať, že som nemala čas, hoci by som mohla. My sme si vždy hovorili pravdu a poviem ti ju aj teraz. Vieš, keď si zomrela ty, bola som veľmi smutná. Prišla som už o druhú milovanú osobu. Najprv to bola moja babička, potom ty. Preto som si povedala, že sem už nikdy neprídem, lebo mi vás toto miesto bude pripomínať. Prosím, odpusť mi.
  V druhom rade sa ti chcem poďakovať. Verím tomu, že to ty si zariadila z neba, že Daniel nasadol na čln a stretol Christy, ktorá mu všetko povedala. Verím tomu. Ďakujem ti, pretože bez toho, aby si mi otvorila oči, by som sem asi nikdy neprišla. Ďakujem ti, Nikoleta, za všetko.
  A chcem ťa ešte poprosiť, dávaj tam z neba na nás pozor a buď stále pri nás. Amen."
  „Dany, chceš sa aj ty pomodliť?" Pozrela na syna so slzami v očiach. Daniel prikývol.
  „Ja chcem len povedať... že ti ďakujem. Ďakujem za moju najlepšiu kamarátku Christy. Je úžasná a verím, že aj ty by si bola, keby si tu bola."
  Lucinda sa opäť rozplakala. Vedel, že Dany mal pravdu. Nikoleta by bola úžasná. Pretože ona bola úžasná do poslednej chvíle.
  Ešte sa zastavili pri hrobe Lucindinej babičky. Nadýchla sa a vyslovila vetu, o ktorej vedela, že nie je pravdivá.
  „Tu leží tvoja prababička."
  Daniel položil ruku na studený náhrobný kameň.
  „Škoda, že som ju nikdy nepoznal."
  Lucinda smutne prikývla. Keby tu jej babička bola, milovala by Daniela tak, ako ho milovala aj ona. Cítila, že by mali medzi sebou dobrý vzťah, že by medzi nimi vzniklo puto ako medzi prababičkou a pravnukom.
  Opäť sa začala modliť. Ďakovala babičke za tú vidinu, ktorú zasa musela zariadiť ona. Ďakovala jej za výchovu a starostlivosť, za ktoré jej poďakovala už nnohokrát, ale tú vrúcnu vďačnosť za ne pocítila až teraz. Ďakovala jej za to, že tu bola pre ňu a prosila ju takisto o odpustenie a o to, aby dala z neba pozor na ňu aj na Daniela. Znovu sa nevyhla prívalu sĺz.
  Keď odchádzali z cintorína, nad hlavami im zažiarili dve hviezdy. Obaja sa cítili byť uvoľnenejší a spokojnejší. Akoby ich niečo sprevádzalo. Niečo dobré.