Jeden pre druhého

Prianie

  „Ako sa cítiš?" naklonila sa nad Nikoletu stará mama.
  „Slabo. Ako sa má malá?"
  „Dobre, spinká."
  Nikoleta sa ťažko prevrátila na chrbát, zaklipkala ťažkými viečkami a vyklopila babke, čo ju ťažilo na srdci už dlhú dobu.
  „Bojím sa."
  Pocítila nesmiernu úľavu, keď tie slová dostala von.
  Babka jej priložila zvráskavenú ruku na čelo. Bola studená a Nikolete to urobilo veľmi dobre.
  „Bojíš sa čoho?" nerozumela babka.„
  „Bojím sa všetkého. Bojím sa, že zomriem ako zomrela moja mama, keď ma porodila. Bojím sa, že zostanete na malú sama. Ona ma potrebuje. Vy ma potrebujete..." Hlas sa jej začal zadrhávať. V očiach ju zaštípali slzy.
  Stará mama ju pohladila po tvári.
  „Neboj sa, je to obyčajná popôrodná slabosť. Každá matka je po pôrode vyčerpaná."
  „Ale ja som vyčerpaná veľmi zvláštne. Nevládzem ani natiahnuť ruky, aby som si zobrala malú!"
  „To je úplne normálne." Usmiala sa na ňu babka.
  Hlboko vo svojom vnútri vedela, že to normálne nie je. Snažila sa to však potlačiť, za nič na svete si nechcela pripustiť, že by sa jej vnučke niečo stalo!
  „Rozmýšľala si nad menom?" rýchlo menila tému, aby priviedla Nikoletu aj seba na iné myšlienky.
  „Ak by som náhodou zomrela," začala Nikoleta. Babka ju mala chuť zahriaknuť: Ani nepokračuj!, ale rozhodla sa, že ju vypočuje, „chcem, aby sa moja dcéra volala Christina. Význam tohto mena je kresťanka. A prajem si, aby bola vychovávaná v kresťanskej viere, rovnako, ako som bola vychovávaná ja."
  S tým sa Nikoleta zaborila do perín. Opäť ju premohol spánok.
  Jej starká ostala pri nej sedieť a v hlave sa jej dookola opakovali vnučkine slová.
  Keby som náhodou zomrela...
  Prajem si...
  Počula ich z veľkej diaľky a to ju desilo.
  Bez slova pohladila Nikoletu po vlasoch, prikryla ju plachtou, aby jej nebolo horúco a ľahko vyšla z izby.