Jeden pre druhého

Bolesť zo straty

  Lucinda vybehla z domu a pribuchla dvere. Potrebovala chladný vzduch. Sadla si pred dvere a hlavu si zložila do dlaní. Nevládala ani plakať. Stále sa spamätávala.
  Keď pribehla domov, zničená z toho, že videla svoju najlepšiu kamarátku, svoju spriaznenú dušu zomierať, teta Davisová mala na čele o jednu vrásku viac. Tá sa tam spravila len na chvíľu, bola ustaraná.
  „Daniel tak srdcervúco plače a neviem ho utíšiť."
  Lucinda si ho vzala na ruky a bola s ním, až kým sa neupokojil. Čelo už mal oveľa chladnejšie ako predtým, teplota mu značne klesala. Preto usúdili, že ho niečo bolí a preto plače. Kým Lucinda upokojovala malého, teta spravila čaj z byliniek, ktoré sú vraj od bolesti. A potom mu ho dali vypiť. Dany sa nakoniec upokojil a zaspal.
  Teta Davisová chvíľu zostala pri Lucinde, spolu pospomínali na Nikoletu a napokon sa pobrala za pani Greenfieldovou, trochu jej pomôcť. Lucinda by tam tiež zostala, ale poháňal ju strach o Daniela. Musela byť doma a mať ho pod kontrolou.
  Naposledy skontrolovala, či spí a potom vyšla von. Ak sa rozplače, bude ho počuť, dom je malý. A ona len na chvíľu potrebovala byť sama. Vonku. Na vzduchu.

  Chvíľu jej trvalo, kým sa spamätala, zatiaľ mala svaly napäté. No keď jej došlo, čo sa stalo, uvoľnili sa a ona sa roztriasla na celom tele. Nie však od zimy.
  Rozplakala sa. Poriadne silno. Doľahlo na ňu všetko to napätie z predchádzajúcich dní. Väčší smútok za babičkou, stres a najmä strata najlepšej kamarátky. Toto bol posledný klinec. Posledný, ktorý ju už naozaj dorazil.
  Neprekážal jej chlad, triasla sa, nariekala, pustila zo seba všetku tú zlú energiu. Nechala vzlyky, nech jej vychádzajú z hrdla. Tu sa mohla nerušene vyplakať, bez toho, aby niekoho rušila. Tu bola sama. Teraz to tak veľmi potrebovala!
  Plakala a plakala a nemohla prestať. Už toho mala dosť! Naozaj dosť! Zostali tu pre ňu už len dvaja ľudia. Teta Davisová (ktorá už má svoje roky) a Daniel. Títo dvaja ľudkovia jej boli najbližší.
  Už tu bude fungovať len pre nich! Okrem nich už niet pre koho!
  Počkať, veď Nikoletina babka a dcéra ju potrebujú. Nikoleta ju poprosila... Aby im ju vynahradila. No dobre, tak sama nie je. V tej chvíli sa jej trošku uľavilo. Stále tu nie je sama a má tu ľudí, pre ktorých tu môže byť a ktorí tu môžu byť pre ňu.
  To ju trošku upokojilo, ale len na chvíľu. To vedomie jej pomohlo tak, že chvíľu sa už tak netriasla a plač bol slabší. No potom prišla ďalšia vlna, keď si spomenula na Nikoletu a opäť sa srdcervúco rozplakala.

Hrozne napísanééé! Ale teraz som fakt nevedela, čo a ako mám písať. Aj tak dúfam, že sa vám kapitolka páčila.