Jeden pre druhého

Nekonečné dni

  Ďalšie dni sa niesli v znamení negatívnych emócií. Strachu o priateľku, nervozity a hlavne to bola pre Lucindu skúška trpezlivosti. Skúšala a učila sa, ako sa o Daniela starať.
  Ani u Nikolety to zďaleka nebolo ružové. Bolo jej každým dňom horšie, a to nie len fyzicky, ale hlavne psychicky.
  Drvilo ju, že nemôže venovať čas svojej dcére. Ten drahocenný čas, o ktorom vedela, že jej ho nezostáva veľa.
  Jej starká sa tiež trápila. Po nociach nespala, starala sa o dcérinu dcéru. Nikoleta sa totiž nevedela prebrať ani na hlasný plač malej Christiny.
  Všetko ostávalo na nej. Domácnosť, obstarávanie potravy, starostlivosť o dcéru aj vnučku.
  Lucinda ich každý deň prišla navštíviť. Daniela na chvíľu odniesla k pani Davisovej, aby ho postrážila, pretože deti sú nevyspitateľné a Lucinda nevedela, ako sa Nikoleta bude cítiť a či nebude spať. No raz ho priniesla so sebou.

  Nikoleta prekvapene vzhliadla k postave stojacej vo dverách s bábätkom v plachtičke na rukách.
  „Nepovedala si nič, a to si veľmi cením, že vlastnej kamarátke veci zatajuješ!" povedala ironicky, hoci bola slabá a vyčerpaná. Toto však ani tak nebolo myslené ako žart, skôr ako sklamaná poznámka.
  „Prepáč, nechcela som ťa tým zaťažovať, keď ti je zle."
  Nikoleta sa nahnevane podvihla na posteli.
  „Ďalšia! Len mi to pripomínate! Ja na to nechcem toľko myslieť, lebo ma to ubije!"
  Lucindy sa to hlboko dotklo. Vedela, že jej priateľka vraví pravdu. Nie je dobré chorobu pripomínať, je lepšie od nej odpútavať pozornosť.
  „Prepáč," povedala Lucinda zmierlivo, pričom sa prechádzala po malej spálni.
  „V poriadku, a čo toľko chodíš, sadni si!" povedala Nikoleta, ktorá znova klesla na posteľ.
  Niežeby to chcela, to jej telo to nezvládalo a podvolilo sa gravitácii.
  „Nemôžem, lebo keď si sadnem, ten malý batôžtek v mojom náručí sa preberie a začne nariekať."
  „Kde si ho našla?" Nikoleta začala vyzvedať.
  Lucinda jej teda vyrozprávala celý príbeh. Od začiatku až do konca. Nezabudla spomenúť ani pôjd, ktorého schody jej kolená otestovali hneď v prvý deň, ako Danyho našla. Povedala jej aj o knihe, aj o šťastnej zhode náhod, vďaka ktorej vybrala preňho meno.
  „To je nádherné!" rozplývala sa Nikoleta. „To je krásne vysvetlené! Aj ten význam, aj ten dôvod! Si úžasná hĺbavá duša. Som na teba hrdá!"
  „Ďakujem, ale ešte som nedokončila!" zasmiala sa Lucinda a pokračovala.
  Opäť hovorila o pôjde, o knihách, ktoré tam našla, aj o plachtičkách, ktoré pred pár dňami objavila v krabici s jednoduchým detským oblečením.
„No ale som rada, že som tie veci našla. Ale vieš ty čo? Keď malého uspávam, stále mi ide v hlave jedna melódia, ktorú mu potom spievam. Neviem však, odkiaľ ju poznám. Je mi nejaká známa."
  Ticho ju zahmkala kamarátke, či jej poradí. Tá ju vypočula a zamyslela sa. Nepoznala ju, počula ju prvýkrát.
  „A myslíš, že by sa malý naozaj prebral, keby si si na chvíľku ku mne sadla?" opýtala sa. Tak veľmi potrebovala cítiť kamarátkinu blízkosť.
  „Nie myslím, ja to viem. Už som to skúšala. Teraz má ťažké obdobie, trápia ho koliky," vysvetlila. „To som našla v knihe o chorobách a liečivých bylinkách. Zaujímavé čítanie."
  Nikoleta sa na ňu usmiala a ju pichlo pri srdci. Čítala o bylinkách na rôzne choroby, ale práve na Nikoletin neduh liek neexistoval. Aspoň v tej knihe nebol spomenutý.
  Uvedomila si, že prešlo niekoľko nekonečných a ťažkých dní. Vedela, že veľa tých, ktoré tu Nikoleta bude, už nebude. A vtedy jej došlo, že tieto dni, hoc boli dlhé a náročné, každá chvíľa počas nich, ktorú strávila s Danielom a Nikoletou a videla úsmev na ich tvárach, bola darom. Tie dni boli napriek všetkému darom.

Čauteee. Tak, ďalšia kapitola je na svete. Dúfam, že sa vám páčila. Za každú vašu reakciu ďakujem.