Jeden pre druhého

Vidina

  Lucinda sa prudko strhla. Posadila sa na posteli a pozrela na Daniela v kolíske. Už ju našla.
  Spokojne spal.
  ďalší pohľad  sústredila na okno. Na ostrove bolo ticho, už neškriekali ani čajky. Bola hlboká noc. Tak prečo je hore???
  Opäť si ľahla, no hlavou sa jej začali preháňať ťaživé myšlienky. Už párkrát zažila, že keď sa v noci takto strhla zo spánku a bola vystrašená alebo utrápená a navyše ju sprevádzal nejaký zlý pocit, väčšinou to neveštilo nič dobré.
  A to naozaj nepotrebovala. Ťažila ju myšlienka, že čoskoro príde o svoju druhú najbližšiu dušu. Včera boli Nikoletu znova pozrieť. Usmievala sa, pretože držala v náručí svoju princeznú, hoci to nebolo dlho. Aj tých pár minút ju vyčerpalo.
  Lucinda sa prehodila na druhý bok.
  Niečo sa deje.
  Znovu sa posadila. Nemohla ležať! Akási časť jej Ja ju kritizovala, že nič nerobí a niečo robiť musí. Lenže čo?
  Opäť vyzrela z okna. Vo vzduchu sa začala tvoriť hmla.
  Aké pochmúrne počasie, priam stvorené na nejaký problém, pomyslela si skleslo.
  Myseľ sa jej stále vracala k priateľke. Najprv prišla o babku, teraz príde o ňu. Prečo o všetkých prichádza? Čo ak sa o pár rokov niečo stane aj Danielovi? To by neprežila! Dany jej za tých pár dní veľmi prirástol k srdcu. Už by si nevedela predstaviť život bez neho. Nedokázala ani myslieť na to, že by ho nenašla a bola by do konca života sama. Alebo by ho našla neskoro...

  Ach, tie časy, keď bola malé dieťa a nemala žiadne starosti! A jej babka... Jej láskavé slovo a pohladenie... jej vždy dokázali zlepšiť náladu.
Vtom sa jej zakrútila hlava. Pevnejšie sa chytila matraca.
  Pred očami sa jej zahmlilo, v ušiach zaľahlo...
  Zrazu v hlave počula starkej hlas, ako hmká tú melódiu. Pred očami sa jej ako film začali prehrávať všetky výjavy z detstva. Všetko pekne chronologicky.
  Babka ju ukladá do kolísky. Hojdá ju. Spieva jej. Tú pieseň.
  Ďalšia scéna je, keď mala tri roky a mala horúčku a zahnisané koleno. Babka ju nežne hladí po hlave a hovorí: „Dievčatko moje, to bude dobre. My to vyliečime."
  Ďalšie chvíle, keď s Nikoletou šantia vo vode, špliechajú na seba vodu a babky sa na ne prizerajú. Dievčatá ich volajú kúpať sa, babky len krútia hlavou. Nakoniec však pomaly vojdu, ale prechádzajú sa iba po kraji a volajú na dievčatá: „Nie tak hlboko! Poďte sem! Nešpliechajte sa!"
  Prvá vráska, ktorá sa babke urobila na tvári od bolesti.
  Ďalšie a ďalšie. Opäť sa jej priťažilo. Ležala na smrteľnej posteli a ťažko dýchala.
  „Lucinda, vnučka moja milená," povedala tesne predtým, než sa pobrala na druhý svet.
  „Je mi veľmi ľúto, že ťa opúšťam. Chcela som s tebou stráviť ešte veľa rokov, aby som mohla byť pri tebe v krásnych, ale aj ťažkých chvíľach života. Žiaľ, život mi to naplánoval trochu inak." Ťažký vzdych. „Ale dám ti jednu radu. Nikdy sa neprispôsobuj tomu, čo ti hovoria iní. Nikdy nemeň svoj charakter preto, lebo to niekto druhý chce. Buď vždy sama sebou." Opäť ťažký vzdych. Lucinda na ňu hľadela uslzenými očami a zvierala v ruke babkinu vráskavú ruku.
  „S láskou vychovávaj svoje deti, ako som vychovávala aj ja teba. Príjmi ich s láskou."
  „Budem, babi." Povedala Lucinda so slzami v očiach a bojovala s nimi. Nechcela, aby sa babka rozľútostila, keď ju uvidí plakať. „Na pôjde," zachripela babka, „v krabiciach, sú veci po tebe.Sú tam plachtičky, oblečenie aj fľaška, z ktorej si píjavala. A je tam veľa kníh, ktoré sa ti raz zídu. Tú uspávanku, ktorú som ti spievala v detstve, som vymyslela pre teba. Pokojne ju môžeš spievať svojím deťom. Je tvoja." To boli babkine posledné slová. Potom navždy zatvorila oči.
  Nieeeeeeee!!!
  To bol Lucindin výkrik a na ten sa prebrala. Bublina sa rozplynula a ona opäť sedela na svojej posteli, v tmavej izbe a po tele jej stekali kvapky potu.
  Vstala, podišla k oknu a čo najtichšie ho otvorila. Potrebovala si vyvetrať hlavu.Pozerala von. Neďaleko bolo vidno modré more a okolo neho palmy. Vysoko nad nimi bola rovnako modrá obloha, bez jediného mráčika. A na nej svietil ustupujúci mesiac Lucinde rovno do tváre. Zrak jej zablúdil na miesto, kde našla Daniela. A potom krížom cez ostrov k Nikoletinmu domu.
  Celá sa triasla, stále nevedela vyhnať z hlavy tú vidinu. Čo mala znamenať? Niečo sa stane alebo jej to malo niečo povedať? Niečo, čo sa jej zíde?
  Opäť jej napadli babkine slová: Tú uspávanku som zložila pre teba. Pokojne ju môžeš spievať svojim deťom. Je tvoja.
  Chcela jej týmto povedať, že tá melódia, ktorú spievala Danielovi, je uspávanka, ktorú jej kedysi spievala? A možno aj, že tie veci na pôjde bude ešte potrebovať a musí sa tam popozerať, kým bude Daniel spať. A ešte tá rada, nech je sama sebou. Musela uznať, že sú to múdre slová. To tak malo byť.
  Chvíľu zhlboka vdychovala chladný vzduch. Vznášala sa v ňom prenikavá vôňa oleandrov a morskej vody. Nakoniec zatvorila okno a vrátila sa do postele. Už bola pokojná.