Jeden pre druhého

Empatická

Dni bežali a všetko sa opäť vrátilo do normálu. Lucinda pracovala, pani Greenfieldová ochabovala a deti sa hrali. Tete Greenfieldovej sa na tvári robili vrásky a chradla. Preto Christy nebývala taká veselá. Viac pomáhala babičke a na jej tvári sa odrážali obavy o ňu. No keď sa hrala s kamarátmi, vtedy sa aspoň na chvíľu dokázala uvoľniť a úprimne sa smiať.
  No nie len pani Greenfieldovej sa priťažilo. Zle na tom bola aj pani Davisová.

  Lucinda sa posunula na lôžku bližšie k nej, aby ju mohla nakŕmiť. Teta Davisová bola už veľmi chudá a bledá. Nedokázala sa sama ani najesť. Už toho ani veľa nerozprávala. Preto Lucindu prekvapilo, keď zrazu pomaly, chrapľavo prehovorila:
  „Lucinda, ďakujem ti."
  Lucinda sa pousmiala.
  „Vôbec nie je za čo, robím to pre vás rada."
  „Chcem, aby si vedela," pokračovala teta, „že si mi bola ako vnučka. Keď ti zomrela babička, aj by som sa ťa bola ujala, ale mala som starosti o syna..."
  Lucinda to vedela. Pani Davisová kedysi mala syna, no ten keď mal desať rokov, šplhal sa na palmu, konár sa pod ním podlomil a on  spadol tak nešťastne, že mal poškodenú miechu. Nemohol chodiť a ani rozprávať, pretože utrpel silný otras a krvácanie do mozgu. Pani Davisová mala čo robiť sama so sebou, aby sa nezrútila a dokázala sa oňho postarať. Lucinda jej to naozaj nemohla zazlievať.
  „Ja viem," povedala nežne.
  „Ale mala som ťa rada a každý večer som sa za teba modlila. Verila som, že to zvládneš. Vždy som ti verila."
  Lucindu tieto slová dojímali.
  „Ja viem," šepla Lucinda. „Ďakujem. Veľmi si to vážim. Hlavne sa pre to netrápte."
  Tete Davisovej vytiekla z oka slza a stiekla na Lucindinu ruku, v ktorej držala lyžicu. Ďalšie slzy dopadali do polievky v nej.

  Daniel sedel na brehu, nohy si máčal vo vode a tvár mal zaborenú v dlaniach. Dnes bol pohreb pani Davisovej. Po pohrebe sa vzdialil od domu a sadol si na pobrežie.
  Videl, že jeho mama sa trápi. Plače. Nič nehovorí. Smrť tetušky Davisovej ju zobrala. Najprv bol pri nej, no keď to už nevedel vydržať, keď ho nevidela, vybehol von a sadol si na breh. Nechcel, aby videla, že je smutný.
  Bol. Plecia sa mu triasli a vzlykal. Teta Davisová mu bola ako babička. Alebo ako prababička. Oboje.
  Často ho strážievala a v ranom detstve s ňou prežil krásne chvíle. Ach, kde tie len sú?
  Zrazu za sebou začul kroky a tiché volanie.
  „Daniel! Daniel!"
  Otočil sa.
  Uvidel Christy, ktorá k nemu kráčala celá v čiernom a so zhrbenými plecami. Prisadla si k nemu a spolu s ním sa dívala do diaľky.
  „Už je tam." Vzlykol Daniel a ukázal do vzduchu pred sebou. „Odišla!"
  Christy trhalo srdce, keď videla, ako sa trápi a vedela, že mu nijako nemôže pomôcť. Jediné, čo jej vtedy napadlo, bolo len objať ho.
  Objala ho okolo pliec a pevne držala. Daniel sa triasol a nariekal.
  Vždy, keď mali nejakú výmenu názorov, on bol ten, kto vyhral, lebo mal vysoké sebavedomie. No teraz ten sebavedomý chlapec plakal a potreboval ju. Chápala to. Človeka takéto veci položia, nech má akékoľvek sebavedomie.
  Nevravela nič, len ho držala a nechala ho, nech sa jej vyplače na pleci.
  „Ona mi bola ako babka!" zvolal jej do pleca. „Nikdy, nikdy som žiadnu nemal! A teraz... Teraz som prišiel... aj o... ň-ňu!" Od plaču sa priam zadúšal.
  „Prečo som nikdy nemal to šťastie? Prečo som nikdy nemohol mať babku? A keď som mal niekoho, koho som tak vnímal, musel odísť. Musela odíííísť."
  „Ja viem," šepla Christy. „Ale už bola stará, nevládna, jej je už dobre."
  Daniel na to nereagoval, ďalej jej plakal na ramene.
  „Myslím si, že by sa nepotešila, keby vedela, že plačeš." Hovorila jemne Christy.
„Ale nedá sa neplakať!" zareagoval prudko Daniel.
„Ja viem. Aj ja to tak vnímam. Teba často strážievala a ja som k nej často chodievala s babi. Tiež som ju vnímala rovnako ako ty. Viem, ako sa cítiš."
  Už aj Christy sa z oka vykotúľala slza. Spomínala si na tie návštevy, tie rozhovory a tie buchty... Teta Davisová občas urobila buchty. Nebolo to často, lebo na ostrove žili chudobne, ale keď občas boli orechy alebo ovocie, boli aj buchty.
  „Tak mi nevrav, aby som neplakal!" povedal Daniel, no neznelo to tak, akoby sa na ňu chcel osopiť. Bolo to skôr prosebné.
  „To ti nevravím, len nechcem, aby si bol smutný. Nemám rada, keď sú ľudia smutní."
  „To ani ja! A nemám rád, keď o niekoho prídu. O niekoho, koho mali radi!"
  Podľahol ďalšej vlne plaču.
  Christy ho tuhšie objala a začala ho kolísať v náručí. Chvíľu plakal, potom sa začal upokojovať. A Christy plakala s ním.

  „Zvoľme si predsedu našej partie!" Navrhol Anthony. Všetky štyri deti stáli na pláži a išli sa hrať na Indiánov.
  „Náčelníka," opravil ho Daniel.
  Boli ešte smutní, ale hra im pomáhala nejako to prekonať.
  „Tak náčelníka! Kto ním bude?" opýtala sa zvedavo Anette.
  Darmo, že dvojičky mali dvanásť a Daniel s Christy desať, tieto hry ich bavili. Mali radi, keď si mohli vymýšľať nejaké postavy, príbehy, situácie a ešte si ich zahrať.
  „Budeme hlasovať!" navrhne Anthony.
  „To nie je zlý nápad." Súhlasí Christy.
  „Náčelník musí asi vidieť, čo?" posmutnela Anette.
  Daniel s Christy si vymenili krátke pohľady.
  „Mal by, pretože má na starosti skupinu aj jej pohyb," vysvetlil Daniel. „Ale jeden z vás môže byť pomocník náčelníka."
  Anthony s Anette sa okamžite rozjasali.
  „Koho teda volíte?" opýtal sa Daniel.
  „Ja volím Christy!" zvolal Anthony.
  „Daniel, prepáč, ale aj ja volím Christy. Je to moja kamarátka." Povedala Anette.
  Anthony volil Christy preto, lebo sa mu páčila. Nepriznal to nahlas, ale červeň na jeho lícach hovorila za všetko. Vonku nebolo tak teplo, takže Christy to neušlo. Sama pre seba sa usmiala.
  Anthony sa jej nepáčil, boli len kamaráti, ale v každom prípade to bolo milé.
  „Ja volím Danyho." Usmiala sa Christy. „Je múdry a predvídavý. Bol by skvelý náčelník!"
Daniel sa usmeje.
„Ja volím Christy a to nie len preto, lebo je jediná, kto sa okrem mňa môže stať náčelníkom. Je úžasná, je empatická, vždy, keď niekoho z nás niečo trápi, príde za ním... Bola by skvelá náčelníčka."
  Dvojčatá začali tlieskať a Christy sa cítila Danielovými slovami poctená.
  Až tak veľmi, že jej útla postava narástla aspoň o pol metra.

Taaaakže, už začínajú prvé rozhovory detí a začína sa to viac odohrávať medzi nimi.
Čo hovoríte na Christy?
A aký sa vám zdá charakter nevidiacich dvojičiek?
Čo si myslíte, budú Christy a Anthony časom frajeri? J
Pokojne mi píšte svoje názory do komentárov, aj, čo si myslíte, že sa stane ďalej. :)