Jeden pre druhého

Horký smútok

  Pani Greenfieldová sedela na lavici a čakala, kedy si Christy odgrgne. Trvalo to celú večnosť, no napokon sa predsa stalo.
  Privinula si ju a zahľadela sa z okna. Nejako jej nebolo do reči. Bolo pár dní po pohrebe a ona sa stále vyrovnávala s druhou stratou.
  Christina jej spokojne spala v náručí. Tak veľmi chcela, aby bola väčšia a mohla sa jej zdôveriť. Hoci bolo niekedy dobré byť sama, už sa naozaj potrebovala s niekým porozprávať.
  „Ach, Christy, tak to máš v živote!" vzdychla si. Malá Christina vystrela pred seba rúčky a usmiala sa na ňu. „Ach, dúfam, že ty budeš mať dlhý a šťastný život!" Malá zaťala ručičky do pästí a zasmiala sa. Ten smiech znel ako: Nestrácaj nádej.
  „Ach, ty moja, som rada, že ťa mám!" vzdychla si babička a vnorila tvár do plachtičky, v ktorej ležala jej maličká pravnučka.
  Potom sa opäť zasnívala. Opäť mala v hlave, čo by bolo, keby tu Nikoleta bola a bola zdravá a mohla by tu byť pre svoju dcéru.
  A potom sa rozplakala. Ktovie, ako dlho tu ona bude? Chcela tu byť, aspoň, kým nebude Christy dospelá a nedokáže sa sama o seba postarať. No nikto nevie, čo bude zajtra, nieto ešte o pár rokov! Božie cesty sú nevyspitateľné!

  Lucinde tiež nebolo do spevu. Jej dni prebiehali úplne rovnako. Starala sa o Daniela, k večeru ho zabalila do plachtičky a išla sa s ním prejsť a skontrolovať Greenfieldovcov. Večer ho uložila spať, išla spať, niekoľkokrát za noc k nemu vstávala a potom prišiel ďalší, úplne rovnaký deň. Stále chodila so zvesenou hlavou a trápila sa. Myslela na svoju priateľku.
  „Prečo je to tak?" plakala. Už to nezvládala. Keď sa uistila, že Daniel spokojne spí, vybehla z domu, odbehla od neho takých niekoľko metrov a rozplakala sa. Nekontrolovala to, jej vzlyky teraz nemohli nikoho zobudiť. Nechala to ísť von. Plakala a plecia sa jej natriasali od nepotláčaných vzlykov.
  „Prečo? Prečo? Prečo?!" vykríkla. „Prečo? Prečo? Prečo?" Opakovala stále krikom a zisťovala, že jej to robí dobre.
  „Prečo je to tak? Prečo prichádzam o všetkých ľudí, na ktorých mi záleží?" kričala. Kričala z plného hrdla a postupne ju prechádzala zlosť aj trocha trpkého žiaľu. Nakoniec sa rozplakala.
  Plakala dlho, no nakoniec sa aspoň trochu pokojnejšia vrátila domov. Krik a plač jej pomohli. Dostala tak zo seba aspoň časť zlých emócií.