Jeden pre druhého

Dlhá noc

  Nasledujúcich pár dní sa neuveriteľne vlieklo. Nikolete sa po celodennom pobyte vonku značne pohoršilo.Takmer celé dni prespala a nechcela ani jesť, ani piť. Všetci vedeli, čo sa skôr či neskôr stane.
  Lucinda aj s Nikoletinou babkou chodili celé dni ako bez ducha. Vyčítali si, že to kvôli nim sa jej pohoršilo. Možno keby to jej stará mama nevybavila a keby ju Lucinda celý deň nemaľovala... vonku... a ona by nemusela stáť ani sedieť, ale ležať, možno by sa nič také nestalo a možno by sa z toho dostala. Možno.
  Napriek tomu, že sa trápili, však museli fungovať, a to kvôli deťom. A babka aj kvôli Nikolete, ktorej stav sa tak zhoršil, že potrebovala už aj plienky.

  „Ach, Dany," zaborila Lucinda nos do plachtičky, v ktorej spokojne odpočíval Daniel. „Ako ti je dobre! Nič ťa netrápi, je o teba postarané..." Nehovorila to s výčitkou a bola si vedomá toho, že malý jej nerozumie, ale potrebovala sa niekomu vyrozprávať. „Ach, chcela by som byť tebou. Keď som mala babkuuuuuuuuuuuu!" Po líci jej stiekla neposlušná slza. A ďalšia. A ďalšia. Uvedomila si, že už dávno neplakala.
  Daniel vystrel rúčky dopredu a uprene na ňu pozeral. Keby Lucinda v tej chvíli dvihla hlavu, všimla by si, že sa v nich zračil súcit. A láska. Taká, akú vie dať len také bezbranné stvorenie, ako je dieťa.
  Zdvihla hlavu. „Ale my to zvládneme, lebo my sme silní!"
  Napadla jej myšlienka: Keď som sa sama zvládla postarať o Danyho, zvládnem už všetko! Lenže nepresviedčala len druhú časť jej Ja, ktorá jej neverila, hlavne sa to snažila vsugerovať tej časti jej mozgu, ktorej to napadlo a ktorá sa zúfalo snažila veriť, že to tak bude. Nie, stratu ďalšej milovanej osoby už nezvládne!

Sadla si na posteľ a zatvorila oči. Chcela sa modliť. Vždy sa pred spaním modlila so zavretými očami, ľahšie sa jej potom zaspávalo. Modlila sa a úprimne dúfala, že to, za čo sa modlí, sa jej splní.
  Práve, keď sa domodlievala, Dany sa rozplakal. Zobrala ho na ruky a privinula si ho na hruď a hojdajúc ho, aby sa upokojil, ukončovala modlitbu. On sa však neupokojil, ba čo viac, zacítila, že ju niečo hreje na hrudi. Veľmi hreje.
  Jej ruka skĺzla malému na čelo. Bolo horúce. A keď horúce, tak poriadne!
  Silno ho objala. Chápala, ako sa asi musí cítiť. Ona sama sa cítila strašne, a to ani nemala teplotu.
  „Čššššš, tíško, miláčik, ja viem, ako sa cítiš. Neboj sa, to bude dobre. Ja som tu s tebou. Dáme to do poriadku!" Uložila ho na posteľ a v hlave rýchlo listovala, čo robila jej babička, keď mala teplotu ona?
  Jasné! Zoskočila z postele, schmatla tú jemnú tkaninu, ktorou v slnečných dňoch prekrývala očká Danielovi, aby ľahšie zaspal. Namočila ju do vody, ktorú dnes priniesla z podzemného prameňa, vyvierajúceho v jaskynke na odľahlom konci ostrova.
  Priložila mu ju na čelo. Stále sa mu prihovárala, aby nebol nepokojný.
  V ďalšej hlinenej nádobke mala bylinky. Odsypala z nich, odliala vody a nad pieckou uvarila čaj. Odliala ho do fľašky a po troškách ho dávala malému piť. Nakoniec si k nemu ľahla. Babička vždy bola pri nej, keď bola chorá.
  Daniel sa pomaly upokojil a zaspal jej na pleci, počúvajúc pravidelný tlkot jej srdca. Bola vystresovaná, ale kvôli nemu sa snažila upokojiť.
  A vtedy sa ozvalo klopanie na okenicu.
  Opatrne zo seba zložila Danielovu hlavu a skontrolovala mu čelo. Bolo chladnejšie, no stále teplé. Podišla k oknu a otvorila ho. Za ním stála teta Davisová, biela ako krieda.
  „Čo sa stalo teta?" vyhŕkla Lucinda bez pozdravu.
  Teta jej odpovedala takisto bez pozdravu.
  „Lucinda... Bež rýchlo ku Greenfieldovcom! Daniela ti postrážim! Nikoleta je na tom veľmi zle! Spí! Upadla do kómy!"
  Lucindu oblial horúci pot. Vedela, že keď je Nikoleta v kóme, už je to naozaj zle a vedela si aj domyslieť, čo príde. Aj tak to, čo povedala, bolo iné.
  „Teta, Daniel má horúčku! Nemôžem od neho odísť!"
  „Ja sa ti oňho postarám, len bež, kým nie je neskoro!"
  Ďakuujem, teta!" hodila sa jej Lucinda okolo krku. Potom skontrolovala Danyho a keď sa uistila, že pokojne spí, vybehla zo dverí.
  „Ešte mu spravím zábal!" vrátila sa.
  „Ja mu ho spravím, utekaj!" odpovedala teta.
  Potom sa Lucinda už naozaj rozbehla ku Greenfieldovcom.

  Dvere ich príbytku boli priotvorené, teta na ňu očividne čakala. Lucinda vpadla dnu udýchaná, červená a so strachom v tvári.
  „Vitaj, Lucinda!" povedala teta chrapľavo. „Som rada, že si stihla!"
  Lucinda mala v tú chvíľu zmiešané pocity. Bola to úľava, že stihla a bol to aj strach. A smútok. Vedela, že Nikoletu dnes vidí poslednýkrát.
  Prešmykla sa cez pootvorené dvere do izby.Na ten pohľad, ktorý sa jej v tej chvíli naskytol, nezabudne do konca života.
  Nikoleta ležala na posteli, okolo hlavy mala spotené vlasy, oči mala vpadnuté, tvár chudú a hrudník sa jej dvíhal len pomaly. Oči mala zatvorené, nezareagovala ani na jej príchod.
  Lucinda si sadla na drevenú stoličku a chytila do dlane jej ochabnutú ruku.
  „Nikoleta..." Povedala a mala čo robiť, aby sa nerozplakala. Vedela, že tu to nesmie. Hoc bola Nikoleta v kóme, dúfala, že ju stále vníma a chcela jej byť v posledných chvíľach oporou.
  Mala na jazyku veľa slov, ktoré jej chcela povedať. No napokon povedala iba: „Ďakujem ti za všetko!"
  Opäť na ňu pozrela. Ten pohľad ju bolel.. Hoci sa jej nehovorilo ľahko, predsa len sa rozhovorila:
  „Ďakujem ti za krásne detstvo. Ďakujem ti za krásny život. Ty si ho obohatila a ver, že na teba nikdy nezabudnem. Stále budeš mať v mojom srdci svoje miesto, ktoré už nezaplní nikto iný. Nikto iný ťa nenahradí. Možno ešte budem mať nejakých priateľov, ale teba nenahradí ani jeden. Chcem..." premáhala slzy, „aby si vedela, že na teba nikdy nezabudnem!"
  Ešte chvíľu sa zostala hľadieť na kamarátku.
  „Lucinda," zašemotila Nikoleta odrazu a ju zalial zvláštny pocit. Akási iskrička nádeje, že všetko bude v poriadku.
  „Aj ja ti ďakujem. Ďakujem ti, že si to bola ty. A dúfam, že sebou aj ostaneš. Nikdy sa neprispôsobuj druhým, buď vždy sama sebou. Lebo Ty si jedinečná osobnosť."
  Lucindu pri týchto slovách pichlo pri srdci. Presne to isté jej radila aj babička.
  Nikoleta opäť zatvorila oči. No ešte povedala:   „Ak sa mojej babke niečo stane, malú Christy zverujem tebe. Verím ti, viem, že sa o ňu dokážeš postarať a budeš jej milujúcou matkou. Prosím ťa, chodievaj za ňou a babkou a občas babke pomôž! A správaj sa k malej, akoby bola tvoja vlastná! Snaž sa jej byť oporou. Aj babke, ktorá má už podlomené zdravie! Ale nikdy, nikdy nedovoľ, aby na mňa malá zabudla. Dala si starkej ten obraz?"
  „Áno," usmiala sa na ňu Lucinda, aj keď vedela, že ju nevidí. Chcela však, aby aspoň z jej hlasu vycítila, že je všetko v poriadku a o všetko sa postará.
  „To je dobre!"
  Potom už Nikoleta nepovedala nič. Lucinda cítila, ako jej jemne drží ruku. Ostala pri nej až dovtedy, kým stisk nezoslabol.

Ja viem, ja viem. Nechceli ste, aby Nikoleta zomrela. A ani ja. Ale vedela som, prečo som to urobila. Dúfam, že vás to neodradí od čítania. Budem rada, ak zostanete.