Jeden pre druhého

Navždy mama a dcéra

  O dva dni neskôr sa ozvalo u Greenfieldovcov klopanie na dvere. Teta, ktorá práve prala v koryte šaty, nechala všetko tak a pobrala sa otvoriť.
  „Dobrý deň, teta," pozdravila ju Lucinda.
  „Lucinda!" pani Greenfieldová sa celá rozžiarila.
  „Mám farby!" pochválila sa Lucinda. „Dnes ráno mi ich pán Peterson osobne doručil."
  „Dobre, ďakujem, peniaze mu prinesiem osobne."
  „Povedal, že žiadne peniaze nechce. Je to zadarmo, pre Nikoletu ako..." Zmĺkla.
  „Ako jej je?" opýtala sa rýchlo.
  „Spí. Pôjdem ju zobudiť, poď si zatiaľ sadnúť."
  Odsunula Lucinde drevenú stoličku a sfúkla z nej prach.
  Lucinda si sadla.
  Tašku s farbami zložila na stôl.
  Pozrela na Daniela, ktorý jej spal v náručí.
  Nerobilo jej radosť, že niesla dieťa a farby súčastne (práve farby, ale bolo dobré, že taška bola uzavretá), ale teta Davisová bola chorá a nikomu by nezavesila na krk dieťa na pol dňa. Predsa len, poznala postoj miestnych.
  „Je hore. Tak sa potešila, žr aj z postele vyskočila!"
  „Super, idem za ňou. Trošku ju pripraviť."
  „Podržím ti malého?" ponúkla sa teta.
  Lucinda na ňu prosebne pozrela.
  Teta si vzala malého na ruky a Lucinda vbehla k priateľke do izby.
  „Lucindaaaaa!" zvolala nadšene Nikoleta. Bola usmiata ako lečo a už pobehovala po izbe.
  „Pomôžem ti pripraviť sa!" zvolala Lucinda.
  „Nieeeee!" namietla Nikoleta a začala sa obliekať na túto príležitosť. Lucinda na ňu len vyjavene hľadela. Zrazu mala toľko energie, že sa sama dokázala obliecť bez toho, aby sa jej raz zatriasli ruky.
  „Urobím ti účes," navrhla Lucinda. Nikoleta už nenamietala, obe dobre vedeli, že česanie vlasov jej veľmi nešlo.
  Lucinda zopla kamarátke vlasy a ozdobila stuhou.
  A je to!
  Nikoleta si na túto veľkú príležitosť obliekla šaty, ktoré jej ušila starká. Boliružové, s čipkou a dvojfarebnými korálikmi.
  Nakoniec vyšli von. Starkás Danielom, ktorý sa pred chvíľou zobudil, na rukách za dievčatami.
  „Netreba vám s niečím pomôcť?" Pozrela na ne so starosťou. Vysmiata Nikoleta niesla na rukách Christinu a Lucinda sa ťahala s farbami a drevenou stoličkou.
  „Nie, to je v poriadku." Odpovedali obe dievčatá.
  „Ak budete niečo potrebovať... Lucinda, potom po mňa zabehni!" povedala horlivo. Jedno šťastie bolo, že ich dom nebol ďaleko od pláže.
  „Dobre, ďakujeme." Odpovedali obe dievčatá. Teta teda zašla dnu.

  Prišli na pláž a začali sa pripravovať. Najprv bolo dôležité určiť vzdialenosť. Trvalo to dosť dlho, no napokon Nikoleta stála tak, aby sa dala dobre zvečniť a Lucinda dovidela aj na vzdialený útes.
  Pustila sa teda maľovať. Nikoleta sa celá natešená prihovárala Christine a tá sa v maminom náručí spokojne usmievala. Aj Lucinda si to užívala. V tej chvíli zabudla na to, že plní svojej najlepšej priateľke posledný sen. V tej chvíli sa sústreďovala na to, že je šťastná. A na to, že maľuje. To ju vždy bavilo.
  „Nechceš si sadnúť?" opýtala sa po chvíli Nikolety. Pokrútila hlavou. Stolička stála za ňou ale Nikoleta bola otočená tak, že stoličku za ňou nebolo vidno. „Ale keď sa nebudeš cítiť dobre, nepremáhaj sa a sadni si!" povedala Lucinda, ktorá sedela na druhej drevenej stoličke a pred sebou mala drevený stolík, ktorý sem doteperila ešte predtým, ako išla po Nikoletu. Na celom stolčeku boli rozložené farby a iné maliarske potreby.
  Sústreďovala sa na každý jeden detail, podrobne vykreslila Nikoletinu tvár, telo oblečené v šatách od babičky a štíhle nôžky v topánkach na leto, ktoré kúpili u Petersonovcov. Práve, keď začala maľovať malú Christinu, Nikolete sa zatriasli nohy. Ale iba raz. A potom druhý raz. Darmo, že bola v tieni, aby na ňu ani na malú nepripekalo slnko, jednoducho jej prišlo nevoľno.
  Nechcela sa ani pohnúť, no vedela, že je to nevyhnutný stav. Bez toho, aby si Lucinda niečo všimla, si opatrne sadla. Christina, ktorá jej v náručí spala, sa pomrvila a nespokojne zamrnčala. Privinula si ju na hruď a chlácholivo sa jej prihovorila.
  Nato Lucinda dvihla hlavu.
  „Je ti zle?" spýtala sa ustarostene.
  „Už dobre." Odvetila Nikoleta.
  Lucinda teda ďalej maľovala. Práve, keď dokončovala útes, mihla sa za ním čajka. Bola tam dosť dlho, zrejme tam mala hniezdo, ktoré nebolo vidieť. A kým sa pri ňom zdržiavala, namaľovala aj ju. Keď skončila, už na ostrov sadala tma.
  Obraz nechala na stole schnúť a odviedla unavenú Nikoletu s Christinou domov. Malú odovzdali pani Greenfieldovej a Lucinda podopierala Nikoletu do jej izby. Tam jej rýchloodstránila z hlavy stužku aj sponu, zahladila jej vlasy a pomohla prezliecť sa do pyžama. Nikoleta klesla do postele.
  Predtým, než zaspala, stiahla Lucindu za ruku, takže si sadla na päľasť k nej. Nikoleta ju slabo objala okolo krku.
  „Lucinda, ďakujem ti. Si úžasná! Darmo, že som strašne unavená, splnila si mi najkrajší sen! Ďakujem!"
  A s týmito slovami sa pobrala do ríše snov.

Ahojteee. Ja som šťastná aj za Nikoletu! A čo vy?