Jeden pre druhého

Novina

  Lucinda rozbila do pohára kokosový orech. Sadla si na drevenú lavicu a hľadela z okna. Žalúdok jej zvieral známy pocit. Stres.
  Zažívala ho veľakrát, no teraz bol intenzívnejší než kedykoľvek predtým.
  Podchvíľou sa otočila a skontrolovala Daniela spiaceho na jej posteli. Spomínala si, že niekde hore na pôjde je kolíska, v ktorej spávala. No nevedela, kde.
  Keď tam bola, otvorila len dve krabice a viac nič. Ale vedela, že musí. Musí!
  Ktosi jej zaklopal na okno.
  Vstala a váhavo k nemu podišla.
  Bála sa, že ten niekto zobudí Daniela, no uvedomovala si, že o ňom ešte skoro nikto nevie.
  Otočila kľučku na okne. To sa s vrzgotom otvorilo. Bolo staré ako ľudstvo samo.
  Za oknom stála pani Davisová, suseda Greenfieldovcov. S Lucindou sa mali veľmi rady, niekedy ju teta zvykla strážiť, keď babka niekam išla a pani Greenfieldová nemohla.
  Jej vráskavá tvár sa ligotala vo svite vychádzajúceho mesiaca a okolo nej splývali šedivé vlasy vyčnievajúce spod bielej šatky.
  „Dobrý deň," usmiala sa na ňu Lucinda. Hoc mala starosti, táto milá návšteva jej zlepšila náladu.
  „Dobrý deň, Lucinda." Odpovedala teta chrapľavo.
  „Som rada, že ste prišli!" neskrývala svoju radosť Lucinda.
  „Veru, priniesla som ti novinu." Trošku sa pousmiala teta.
  „Akú novinu?"
  Lucinda sa zľakla, čo sa mohlo ešte stať.
  „Nikoleta dnes porodila."
  „To už?" potešila sa Lucinda.
  „A všetko je v poriadku?" spýtala sa ustarostene.
  „Malá je v poriadku a veľká je! Päťdesiatjeden centimetrov a štyri a pol kila! Zato s Nikoletou to nie je dobre. Jej stará mama ma požiadala, aby som ti to prišla oznámiť, lebo nechce nechať Nikoletu samu ani brať malú hneď prvý deň po pôrode von. Rozumieš?"
  Lucinda chabo prikývla. Na viac sa nezmohla. Stále spracúvala informácie:
  Nikoleta porodila.
  Malá je veľká a zdravá.
  S Nikoletou nie je dobre a možno zomrie.
  História sa opakuje.
  Nahlas sa zamyslela.
  „Ak by ste mi na chvíľku postrážili Daniela..."
„Postrážili by ste mi ho? Naozaj len na chvíľku, pôjdem ju pozrieť. A rozumiete, nechcem ho budiť."
  „Ale, samozrejme, dievčatko moje," usmiala sa na ňu teta, „postrážim ti ho, len utekaj!"
  Lucinda ju vďačne objala. „Ďakujem vám, teta!"

Tak začína to byť zaujímavé! Asi budem plakať pri písaní ďalšej kapitoly!!!