Jeden pre druhého

Rozlúčka

  Ráno prišiel kňaz, ktorého zavolali Petersonovci. Všetci obyvatelia ostrova nasadali do člnov a plávali do zátoky. Odtiaľ potom prejdú pešo na cintorín. Inak ako člnom alebo loďou sa tam dostať nedalo. Preto aj kňazovo a pohrebníkovo auto ostalo na ostrove.

  Cintorín nebol veľký ani malý. Bol tak akurát veľký. V niekoľkých radoch tu stáli hroby s už zažltnutými nápismi.
  Kňaz predviedol úvodné slová a potom dopredu vystúpila Lucinda. Ako Nikoletina najlepšia kamarátka ju išla trochu priblížiť a niečo o nej povedať. Reč si nepripravovala, rozprávala len tak, od srdca.
  „Nikoleta bola úžasná osôbka," začala, „strávili sme spolu celé detstvo. Bola usilovná, pracovitá, múdra večne usmiata.. Vo svojom živote chcela dosiahnuť vysoké ciele. Chcela objaviť novú zem, stále o tom snívala. Podľa jej názoru je ešte veľa miest, kam ešte nevkročila ľudská noha."
  Hlas sa jej zadrhával.
  „Po čase, keď sme mali tak šestnásť rokov, začala hovoriť o deťoch. Stále vravela, že by chcela mať nejaké deti. Túžila im byť milujúcou, láskavou a obetavou mamou, ktorá by za ne dala život."
  To už sa rozplakala.
  Veď ona naozaj dala za Christy život! Porodila ju a prenechala svoj život jej.
  „Dcérku porodila a snažila sa jej venovať všetok čas, keď nespala a nebolo jej zle. Každú sekundu svojho života žila pre ňu. A jej posledný sen bol..."
  Hlas jej vyskočil o oktávu vyššie, pretože nasledoval príval emócií. Zvierala ruky do pästí, stískala ich, pretože nechcela, aby niekto videl, že sa trasie.
  „Poprosila ma... aby som ju namaľovala. Aby jej dcérka vedela, kto bola jej mama a že ju veľmi... ľúbila!"
  Pozrela na prítomných. Všetci plakali. Najmä teta Greenfieldová, ktorá držala na rukách malú Christy a teta Davisová, ktorá mala na rukách Danyho. Deti spokojne spali. Aspoňže tie!
  Potom sa Lucinda otočila k Nikolete. Poslednýkrát na ňu hľadela. Takú, akú ju videla aj na smrteľnej posteli, keď sa lúčili. Bledú, so vpadnutými očami, chudou tvárou, ibaže teraz o čosi spokojnejšiu.
  „Nikoleta, ešte raz ti ďakujem. Ďakujem ti za to, že som ťa tu mala. Že si tu bola vždy pre mňa a ja som mohla byť pre teba. Nikdy na teba nezabudnem a stále budem na teba myslieť len v dobrom."
  Potom vystúpila dopredu Nikoletina babka, ktorá povedala naozaj len pár slov. Viac by nezvládla. Všetci sa s Nikoletou rozlúčili a potom začal pohreb. Po každej vhodenej lopate mala Lucinda pocit, že sa od nej priateľka vzdiaľuje. A keď hrobár položil na vrch ťažký kameň, vtedy cítila, že je Nikoleta nenávratne preč.
  Zatackala sa a klesla na zem.
  „Lucinda! Lucinda, si v poriadku?" Priskakovali k nej všetci a podávali jej ruky.
  „Nie som v poriadku! Prišla som o jedného z najlepších ľudí!" plakala Lucinda. Pán Peterson sa k nej zohol a zdvihol ju zo zeme. Postavil ju na nohy. Najprv sa zaknísala, no potom našla rovnováhu.

  Domov sa vrátili v pochmúrnej atmosfére. Lucinda zatvorila dvere a uložila Daniela na posteľ. Tiež sa už nespokojne mrvil. Spal síce, ale nepokojným spánkom. Lucinda rozbalila plachtičku, aby mu nebolo tesno a zložila sa vedľa neho. Vložila si hlavu do dlaní a zaplavil ju strašný pocit! Pocit, že to už nie je ona. Že časť z nej odišla. Veľká časť.