Riley & Julian | SK

jeden

N E D E Ľ A

V žltom dome nebol nikdy vyšší počet chorých, ako šesť – z toho Timothyho nemožno pokladať za psychicky chorého, predsa len, byť homosexuálom ešte nie je životnou pohromou.

Nik neočakával môj príchod. Sama som ho nečakala. No keď nastal, odrazu sa nezmenil len môj život. Životov sa zmenilo rovno niekoľko. 

„Chcem, aby si vedela, že ťa nadovšetko milujeme, Riley. Presne preto to robíme...preto ťa tu nechávame. Dôverujeme pánu Adlerovi, a ty by si mala tiež," hovorila mi Trudy, zatiaľ čo hladila moje vlasy pred výstupom z auta. Obdarila som ju jemným úsmevom – nutne podotknúť, že falošným úsmevom – a s podobným hraným nadšením som sa naklonila jej smerom. Vzala som jej telo do svojich rúk a pevne ho stisla, zanechávajúc na jej oblečení moju vanilkovú vôňu.

Milujem vanilku.

„Ja viem, Trudy." Vzala som jej dlane do svojich, vpíjajúc moje oči do tých jej. Nebudem plakať. Nebudem plakať. Nebudem... „A sľubujem ti, že urobím všetko preto, aby som vyzdravela."

Klamstvá, samé klamstvá.

Na Stendhalov syndróm predsa liek nejestvuje.

To by si, ako nakazená, mala vedieť, Riley.

„Dobre," spokojne prikývla Trudy Morgensternová. Verila, že v žltom dome budem v správnych rukách, a ja som jej túto ilúziu nechcela kaziť. Poslednýkrát som sa nadýchla a vydýchla vzduchu starého auta, a keď som privrela oči, zadržujúc slzy, bola som napokon pripravená vystúpiť. Preto som tak i spravila, a s rukou v oblakoch zakývala staršej sestre na pozdrav.

Už ju nikdy neuvidím.

Budeš mi chýbať, Trudy.

V rovnakej chvíli sa dvere žltého domu roztvorili dokorán. Mojím smerom kráčal chlap prirodzene krásneho zjavu, a ja som sa nedokázala ubrániť myšlienke, že prišiel privítať nového člena posádky. Nesprávne. Raphaelovi Murphymu som bola ukradnutou, no nemožno ho viniť.

„Som Riley," predstavila som sa, keď sa pri mne Raphael pristavil, predpažujúc pravú ruku a svoj kufor z roku Pána skladajúc na šedý chodník rovnakého odtieňa, ako strecha môjho dočasného bydliska. Keď som sa opätovne zahľadela na dvojposchodový dom, z pier sa mi vydral povzdych.

Neplakať, Riley, základom je neplakať.

Raphael potriasol mojou rukou s falošným úsmevom na perách. Ako som vedela, že bol falošným? Nuž, na perách mi hovel identický.

„A ja na odchode."

S prižmúrenými očami ma obišiel a bol preč.

„Okej. Vidím, že to tu bude zaujímavé." Začala som pomaly strácať nádej. Naozaj to takto chodilo v žltom dome? Ľudia ignorujú jeden druhého, s jediným rozhovorom identického charakteru k tomu, ktorý som práve zažila? Takto som si toto miesto nepredstavovala.

Trudy, prosím, vráť sa pre mňa...

„Neber si to osobne. Náhli sa za láskou svojho života." Drobná hlava bledých vlasov slnečného svetla sa vynorila z útrob domu. Natočila som hlavu o deväťdesiat stupňov, čo bol moment, kedy som spoznala svojho nového najlepšieho priateľa. „Som Timothy, a tamten je Raphael. Najúčinnejší liek, ako ho pochopiť, je ignorovať ho."

Prvý úprimný úsmev toho dňa. Skutočne som sa zasmiala? Asi to tak bude.

„To si zapíšem."