Riley & Julian | SK

dvanásť

U T O R O K

„Je to nádherný obraz," prehovorila som chrapľavým hlasom, keď som sa vzbudila. Na moje prekvapenie moja podobizeň nesídlila zemi. Ležala som v mäkkej, meter a pól širokej, posteli, s baldachýnom zelenkastej farby, zaveseným rovno nad mojou hlavou. Namiesto obvyklej zmätenosti som sa nahlas zasmiala, v mysli sa snažiac vynoriť spomienky na obraz rôznych odtieňov žltej s kúskom modrej, ktorý som zočila pred niekoľkými minútami. Pokúsila som sa posadiť, no Julian ku mne v momente priskočil, tlačiac moje ramená späť do postele.

„Och môj bože, Riley, toto mi nerob," karhal ma. „Ani nevieš, ako som sa bál."

„Musel si vedieť, že sa to skôr či neskôr stane."

„To som ale myslel, že mi zatiaľ stihneš dať inštrukcie..."

„Inštrukcie? Ako napríklad?"

„Ako napríklad čo robiť, keď opadneš."

„Myslím, že si to zvládol bravúrne," hovorila som spokojne chytajúc periny.

Opäť som sa pokúsila sadnúť si, čo viedlo len k ďalšej reakcii Juliana tlačiaceho ma späť do postele. Keď tak urobil, tento raz vlna bolesti udrela do mojej hlavy. Chytila som sa na tom mieste s bojazlivým pohľadom v očiach.

„Udrela si sa do hlavy," vysvetľoval mi nešťastne. „Nestihol som ťa zachytiť, Riley, tak veľmi sa ti ospravedlňujem..."

Julianove slová boli príčinou ďalšieho smiechu hromadiaceho sa v mojom vnútri. Neviem presne, či to bolo trpkosťou Julianovho výrazu alebo halucináciami, ktoré sa prikradli s narazenou hlavou, no či tak, či onak, musela som sa smiať.

„Tebe to príde vtipné?" Ucítila som urážlivosť. „Mohla si pokojne utrpieť otras mozgu," hovoril jeho hrubý hlas, čo vyvolalo bolesť v oblasti hrudníka.

„Hovoríš to, akoby to bolo mojou chybou..." šepkala som počas maskovania rozpálených očí, ktorých slzy som sa snažila zahnať kašmírovým svetrom tlačiacim naproti svojej tvári. Akási horkosť prenikla do môjho tela a zo šťastnej chvíle neostalo nič.

Toľko k dobrej utorkovej nálade.

„Máš pravdu, prepáč." Julian zovrel moje ruky v svojom stisku a úsmevom sa snažil napraviť svoje chyby. „Som strašný idiot, ja viem, no..." Odrazu som začula akýsi tichý buchot. Doľahol do mojich uší a ako letná víchrica, i on prebudil všetky moje ospalé zmysly.

„Julian, mlč," napomenula som ho karhavo, s vráskou v strede čela a obočím sformovaným do písmena V. Na Julianovej tvári sa usídlil rovnako nespokojný výraz.

„Nie, Riley, ty mlč. Aspoň raz mi dovoľ, aby som dopovedal..."

„Mám pocit, že je niekto v dome," vysvetlila som šeptom, pritláčajúc svoju dlaň na Julianove pery. Ešte zopár sekúnd sme ostali v rovnakej polohe, hľadiac jeden druhému do očí, až som vyhlásila: „Nie je to pocit, Julian. Niekto je v dome."

Prikývol, tiež zachytávajúc tiché rozhovory vedúce z prízemia domu. Keď som sa uistila, že Julian bude naďalej mlčať, ruku som z jeho tváre odstránila.

„Čo budeme robiť?" šepla som s obavami o naše životy.

„Vylezieme von oknom. Robil som to už miliónkrát."

Význam jeho slov prebudil moje vnímanie. Uvedomila som si, že zlatistá izba s čmáranicami na stenách všade navôkol je Julianovou. Rozhliadala som sa okolo seba napriek nedostatku času a cítila sa očarená zjavom jeho domova. Izba bola kúzelnou.